Kto je pripravený považovať chorobu, a to aj ťažkú, za výhodu? Táto otázka iste môže vyvolať odmietavé reakcie a pravdu povediac, aj za možnosť považovať toho, kto ju kladie, za provokatéra. To je pochopiteľné. Môžeme však o tom premýšľať.
„Pokiaľ ide o mňa, pochopila som, že môžem chorobu prežívať ako nepriateľskú okolnosť, alebo naopak ako veľkú a nezaslúženú príležitosť učiť sa,“ hovorí africká lekárka, ktorá zhrnula svoje poznatky v knižke Sendino umieranie. Čo si o tom myslieť?
Pozrime sa do minulosti a na druhú stranu sveta. V Číne pred tisíc rokmi zostavili dva znaky, ktoré sa v našom jazyku stali slovom: wej-ťi. Toto slovo obsahuje dve koncepcie: krízu a kľúčový bod zmeny. Dnes rastúci počet štúdií ukazuje, že nie je potrebné tešiť sa dobrému zdraviu, aby sme mohli prežívať spokojnosť a aby bol náš život kvalitný. Problematická udalosť, akou je choroba, môže mať rôzne dopady na kvalitu života jednotlivca podľa toho, či ich chápe negatívne, ako zdroj hrozieb a nebezpečenstvo, či pozitívne, ako výzvu k rastu, k rozvoju nových schopností a k vytýčeniu nových cieľov.
Vznikol tak projekt Choroba ako príležitosť, ktorý nevychádza z abstraktnej myšlienky, ale skôr prehlbuje naše znalosti z výskumu pozitívnej psychológie, ktorá podľa experta na klinickú psychológiu Marcella Cesy Bianchiho usiluje zohľadňovať pozitívne možnosti a ukazuje, že ich zhodnotenie môže pomôcť postaviť jednotlivca do takej situácie, že lepšie čelí utrpeniu. V posledných dvadsiatich až tridsiatich rokoch štúdie na poli pozitívnej psychológie túto koncepciu vedecky dokázali. „Choroba môže byť považovaná za mincu s dvoma stranami: jedna je charakterizovaná bolestivými skúsenosťami, druhá zahŕňa pozitívne aspekty vyplývajúce z počiatočnej fázy,“ hovorí Giuseppe Masera, riaditeľ pediatrickej kliniky univerzity Milano-Bicocca.
Nesmieme zabudnúť, že za každým chorým stojí rodina, ktorá tiež trpí. Tiež rodinným príslušníkom je potrebné venovať pozornosť, aby sa naučili psychicky podporovať svojho chorého. Aj tento aspekt sa stal predmetom vedeckého skúmania, ktoré viedlo k rozvoju programov priamych zásahov do rodín. Choroba blízkeho človeka môže predstavovať príležitosť na odhalenie významných hodnôt a nájdenie nových rolí. Treba dodať, že to tak vždy nie je. Inak povedané, ide o to prejsť od terajšieho biologicko-lekárskeho modelu sústredeného na chorobu k modelu biopsychosociálnému, ktorý sústreďuje pozornosť na chorého s jeho psychickými a sociálnymi potrebami začlenenými do empatickej komunikácie.
Ako zdôrazňujú v posledných 50 rokoch mnohé štúdie, vzťah lekára a chorého vstúpil do vážnej krízy najmä v súvislosti s veľkým pokrokom vo vede. K významným faktorom takejto krízy patrí stále viac neosobná diagnostika, minimálne zameranie sa na komunikáciu s chorým a „defenzívna“ medicína, ktorá vedie k tomu, že lekár vidí v chorom možného nepriateľa. Naopak, pozitívny vzťah lekára sa môže stať zásadným zdrojom na uľahčenie procesu uzdravovania a konštruktívneho spolužitia s chorobou. Lekár má byť aj nositeľom nádeje, ktorá môže byť považovaná za katalyzátor uzdravovania.
Lekári, ktorí sa chcú pripojiť k projektu Choroba ako príležitosť, budú zhromažďovať svedectvo chorých osôb s cieľom ich štúdia. Prenášať tieto poznatky a empirické skúsenosti do klinickej praxe znamená dávať pacientom významné nástroje na to, aby si uvedomili schopnosti a zdroje, ktoré im sú často už vlastné, aby ich využili a spoločne s lekárom vybudovali konštruktívnejšiu víziu choroby.