Tí, ktorí sa zdajú mladší o niekoľko rokov, sa často stretávajú so žiarlivosťou aj istou blahosklonnosťou. Keď sa napríklad päťdesiatštyriročný Daniel, pravidelný návštevník posilňovne, zveril svojim kolegom v telocvični s tým, koľko má rokov, nečakal také nadšenie.
„Vyzeráš o desať rokov mladší!“, „Chcel by som v tvojom veku vyzerať ako ty!“ či „Nikdy som ťa nepovažoval za starého!“ „Možno je to narcisismus, ale bol som šťastný, že uznávajú moje úsilie udržiavať sa vo forme. Tieto komplimenty dokazujú, že som urobil vo svojom živote správne rozhodnutie,“ hovorí Daniel, ktorého cituje francúzsky týždenník L'Express.
V päťdesiatich piatich rokoch aj Anne vyzerá oveľa mladšie. Nedávno ju dokonca v supermarkete oslovili „slečna“. Ale v bežnom živote sa nie vždy stretáva s pochvalnými výrokmi smerom na jej postavu alebo energiu. "Mám kamarátku, ktorá mi systematicky hovorí, že to-ktoré oblečenie sa už k môjmu veku nehodí, keď zájdeme do nejakého butiku. Druhá zase pravidelne vyhlasuje, že mám čas starať sa o seba a preto nie je divu, že vyzerám mladšie. Anne podozrievajú z toho, že sa vzpiera priznať si svoj vek, má často pocit, že ju ľudia zaraďujú k bláznom, ktorí sa starajú len o to, ako zastaviť čas.
"Hovorí sa, že osoba, ktorá sa o seba stará, je posadnutá sama sebou. Ľudia si predstavujú, že má prostriedky na to, aby si zabezpečila lepšiu lekársku starostlivosť, že nenamáhala svoje telo vyčerpávajúcou fyzickou prácou a nezažila príliš veľa ťažkých životných situácií. Táto fyzická a psychická stránka môže ľudí fascinovať alebo poburovať, "uvádza Christian Heslon, ktorý sa zaoberá psychológiou veku na Katolíckej univerzite v Angers.
Tým, ktorí vyzerajú mladšie, sa často stáva, že uvádzajú svoje okolie do rozpakov. „Raz v metre ponúkol mladý muž veľmi šikovne miesto priateľke môjho veku, ako keby bola veľmi stará. Robila som sa, že som si nič nevšimla. Ešte horšie bolo, keď mňa a moju dvadsaťročnú dcéru považovali za lesbičky, pretože sme sa držali v podpazuší, "rozpráva Anne. "Koľkokrát som počula, že sme sestry,“ dodáva jej dcéra Sarah.
Tridsaťročná Katia vyzerá skôr na dvadsať. Pred tromi rokmi si išla s receptom vyzdvihnúť do lekárne antikoncepciu, ktorú jej predpísal jej otec lekár. Lekárnička ju začala poučovať ako učiteľka v škole a spýtala sa, či otec súhlasí s tým, že berie prášky. Katia jej sucho odpovedala: „Pani, je mám dvadsaťsedem rokov, je to moja voľba, nie jeho.“
Tí, ktorí vyzerajú príliš mladí, sa musia ospravedlňovať, preukazovať sa preukazom totožnosti. Vyzerať staršie, naopak, znamená tiež byť zrelší, schopnejší a skúsenejší. Tieto vlastnosti obráti navnivoč detský vzhľad. Katia sa ako tlačová hovorkyňa stretla nedávno s riaditeľom jedného podniku. "Nepovedal mi ani dobrý deň, len sa obrátil k svojej sekretárke a spýtal sa jej: ‚To je ona?‘ Ako keby som tam nebola, hovorí.
Niekedy je nevyhnutné urobiť sa satším. Anne si oblieka tmavé šaty, aby vyzerala serióznejšie. „Niekedy je to nutné, pretože ľudia sú inak ku mne menej zdvorilí.“ Túto stratégiu používa niekedy aj Katia. Oblečenie, účes, držanie tela: to všetko môže pomôcť, ale dôležité je pracovať na sebe. „Reakcie druhých nie je možné ovládať. Naopak je možné naučiť sa prispôsobiť sa sebe samému: akceptovať svoj zjav a nepopierať to, kým som. Je to náročná a dlhodobý úloha. Dôležité je, že málo záleží na tom, čo ukazuje náš preukaz totožnosti,“ uzatvára christian Heslon.