Napríklad v 70-tych rokoch si našiel cestu do sveta čínsky egreš, ktorý sa začal pestovať na Novom Zélande a vyvážať do celého sveta. Neviete, o čo ide? Pretože „čínsky egreš“ dobyl svet pod geopoliticky prívetivejším názvom kivi. Pred pár rokmi sa zase kráľom americkej kuchyne stala kapusta, ktorá sa dočkala rehabilitácie ako luxusná zelenina po desaťročiach, ktoré strávila odsúdená do úlohy nejedlej ozdoby na tanieri.
Podobný príbeh zažíva v posledných rokoch quinoa – teda botanicky správne mrlík čilský. Táto bežná plodina z oblasti Ánd vzala útokom západné trhy, kde v očiach milovníkov zdravej stravy zaujala ostentatívne nadradené postavenie nad ryžou. Zatiaľ posledným prírastkom do tohto súboja je brazílske acai, tmavofialové plody palmy zvanej Euterpa brazílska, ktorá rastie v povodí Amazonky.
Práve tam sa šplhajú ľudia po kmeňoch paliem, aby zozbierali divoko rastúce bobule acai. A to, že si tieto bobule vyslúžili povesť novej superpotraviny, znamená, že vznikol dodávateľský reťazec, ktorý v každom z postupných krokov prepravy ovocia z Amazónie na západné trhy prináša zisk pre tých, ktorí sa na ňom podieľajú.
V povodí Amazonky sa acai konzumuje prinajmenšom od zrodu písomnej histórie. Až do 70. rokov minulého storočia bolo toto ovocie obmedzené len na danú oblasť, kde ho miestni ribeirinhos, teda „riečni ľudia“, trhali na stromoch a jedli ako súčasť prakticky každého jedla. Ako slabá ekonomika v džungli začala vytláčať riečny ľud do miest, vznikla vďaka ich postupnej migrácii dodávateľská sieť. Najprv predávali acai v improvizovaných stánkoch pri ceste. Do 80. rokov už ho dopravovali do Ria de Janeiro a São Paula, kde si toto ovocie vyslúžilo reputáciu hlavnej stravy bojovníkov džiu-džitsu.
Vďaka vysokému obsahu omega-3 nenasýtených mastných kyselín, nízkemu obsahu sacharidov a cukrov, dokáže sladká dužina acai zasýtiť, a pritom je ľahká. Do 90. rokov mala Brazília kvitnúcu scénu acai-barov. A ako si tieto bobule získavali ohlas, ich cena začala stúpať.
Pokiaľ sa bude zápletka bežného príbehu superpotravín opakovať, môže acai stretnúť rovnaký osud ako quinou. Keď sa táto na proteíny bohatá obilnina začala šíriť do regálov supermarketov a do jedálničkov trendy zdravých reštaurácií, jej cena vzrástla natoľko, že sa posunula mimo možnosti bolívijských farmárov. Pritom ich závislosť na tejto obilovine ako hlavnej zložke stravy quinou pôvodne preslávila.
Zatiaľ sa síce hlavní hráči na trhu snaží zabezpečiť, aby sa to isté s acai nestalo. Zberači majú zmluvne zabezpečené minimálne mzdy, čo bráni ich poklesu na príliš nízku úroveň.
Napriek tomu ale panujú obavy, že boom acai ohrozí celkovú udržateľnosť, pokiaľ sa dodávatelia napríklad rozhodnú, že lacnejšie a jednoduchšie, než zbierať ovocie zo stromu, by bolo začať palmy rovno vyrubovať. Alebo môže mánia po acai viesť k vzniku rozsiahlych plantáží na úkor ostatných rastlín oblasti.
S tým si Západ nemusí robiť starosti – kým sa ekonomika okolo acai v povodí Amazonky zrúti, nájde si západný trh nejakú novú superpotravinu, dodáva The New York Times.