Akné je kožnou chorobou, ktorá postihuje tínedžerov, ale aj dospelých. Jej prejavy majú rôzne podoby. Silné akné však nenecháva jazvy len na koži.
Klinický psychológ a psychoterapeut Martin Miller vo svojej praxi riešil niekoľko prípadov, keď klientov do ordinácie priviedlo silné akné. „Niektoré boli priam extrémne. Napríklad jedna žena s akné bola schopná pracovať len v nočných službách, aby nemusela vychádzať na ulicu a stretávať ľudí počas dňa,“ hovorí. Pokožka s výraznými vyrážkami dokáže spôsobiť jedincom veľké psychické problémy. Vzniká u nich pocit menejcennosti, trápia sa pre svoju podobu a často vinia samých seba.
Bez lásky to ide horšie
Samotný vzhľad pokožky či fyzický nedostatok však nebýva jediným spúšťačom psychických problémov, upozorňuje Miller. „Čo má významný vplyv, teda aspoň podľa mojej skúsenosti, že často ide o ľudí, ktorí nemajú partnera. Problematika pleti vplýva na pocit neschopnosti vytvoriť vzťah, respektíve vôbec zaujať. Či už sú to ženy, alebo muži, myslia si, že sú neatraktívni. Ženy majú mnohokrát dlhé vlasy sčesané pred tvár, vytvárajú si akúsi stenu pred svetom, minimalizujú svoj sociálny kontakt,“ vysvetľuje Miller.
Vnímanie seba samého a schopnosť nadväzovať kontakty s opačným pohlavím sú ako prepojené nádoby. „Niektorí z nich riešia osobne len úplne nevyhnutné veci. Vyhľadávajú možnosti riešiť veci v rámci komunikácie telefonicky alebo od počítača. Minimalizujú osobné kontakty. A to, samozrejme, nevyhnutne vedie k tomu, že výber partnera je problematický. Stáva sa z toho kolotoč, z ktorého sa ťažko vystupuje,“ opisuje Miller.
Keď akné trápi tínedžera
Špecifickú skupinu tvoria tínedžeri, u ktorých sa problémy s pleťou spájajú aj s hormonálnym vývojom a psychickým zrením. Dokážu v takej chvíli pomôcť či nejako preventívne pôsobiť rodičia? „V období dospievania dieťaťa rodič stráca prílišnú kompetenciu nad dospievajúcim. To je prirodzený proces, dieťa sa potrebuje osamostatniť. Tu je už ťažko hovoriť o možnosti prevencie. Je nutné poskytnúť ju skôr – to znamená, že dostatočne silné vrúcne väzby medzi rodičom a dieťaťom by sa mali vytvárať už v nižšom veku. Rodič dáva dieťaťu hodnotu nie pre to, ako vyzerá, alebo pre to, čo robí alebo nerobí, ale skrátka pre to, že dieťa vôbec je. To je najvyššia hodnota,“ vysvetľuje Miller.
Nepopiera však, že aj dieťa, ktoré je doma súčasťou silných a funkčných väzeb, sa môže stretnúť s problémom vzhľadu a nespokojnosťou s ním. Navyše, ak funguje v prostredí, ktoré sa prejavuje ako neprajné. „Ide o kolektív v škole, krúžku, na sociálnej sieti – dospievajúci jedinci v tomto veku vedia byť veľmi krutí. Tam rodič môže pôsobiť suportívne, ale pomôcť môže aj externá pomoc. Rodič doma nie je prorokom – odborník môže byť práve osobou, ktorá chápe problémy dospievajúceho a zároveň mu ponúka aj iný pohľad na vec a podporu,“ myslí si Miller. Poukazuje aj na to, že psychoterapeut môže spolupracovať s dermatológom, ktorý rieši fyzickú povahu prejavov akné – vzájomná spolupráca je cestou k riešeniu problému v celej komplexnosti.
Ak sme rodičmi, tiež by sme si mali dávať pozor na spôsob komunikácie s dieťaťom – najmä čo sa týka poukazovania na fyzické nedostatky. „Necitlivé komentovanie vzhľadu môže byť veľmi problematické. To však už nie je reč len o problémoch s akné, často ide napríklad o nadváhu. Ak niektorý z rodičov, alebo blízkych príbuzných necitlivo komentuje vzhľad dieťaťa, môže odštartovať proces, v ktorom dieťa začne nadpriemerne riešiť svoj vzhľad vo vzťahu k stravovaniu. Odtiaľ už nie je ďaleko k poruche príjmu potravy,“ dodáva.