Dáva dobrá vzťahová väzba už počas tehotenstva človeku akýsi základ na prežitie?
Milovaný má väčšie šance na lepšiu kvalitu života. Verím tomu. Tu by som však chcel zdôrazniť, že milovaný od začiatku svojho života. Ten sa podľa mňa začína najneskôr v druhej generácii ešte pred narodením, v dome starých rodičov. Tí dávajú dieťaťu, ktoré ešte len príde, nielen genetiku, ale aj morálne a etické hodnoty, ktoré rodičia budúceho dieťaťa buď prenesú, alebo neprenesú.
Ako to vlastne funguje, vníma nenarodené dieťa pocity s matkou? Je tiež veselé alebo, naopak, vystresované z práce?
Dialóg medzi matkou a dieťaťom je vôbec prvá sociálna interakcia v živote človeka. A to znamená, že všetko, čo prežije matka v tehotenstve, prežije aj dieťa. Je to nedeliteľné. Som pôrodník a zároveň aj psychiater a vždy som sa bránil tomu, aby sa znepokojovala matka strašením, že keď sa bude správať takto, tak si poškodí dieťa. Sústreďujem sa na pozitívnu stránku. Matka nie je len bezmocným inštrumentom v ruke prírody, ale je spoluvytvárateľkou svojho tehotenstva. Je to úžasná práca na umeleckom diele, na soche, na obraze a každá matka ho spoluvytvára podľa svojich najlepších možností. Áno, dieťa cíti presne to isté, čo matka. Má na to inštrument.
A cíti napríklad aj to, či si rodičia želajú len chlapca alebo len dievča?
Zaujímavá otázka. O tom som niekedy písal. Nevylučujem to. Nie je to vedecky dokázané, ale sú opísané príbehy z praxe, keď rodičia veľmi túžili po synovi, narodilo sa dievča, a to sa potom vyvíjalo tak, že hralo futbal, hokej. Nehralo sa s bábikami, hralo sa na vojakov. Niečo na tom asi bude. Je to pravdepodobné vtedy, keď si to rodičia veľmi silne želajú.
Môže to mať vplyv na sexuálnu identitu?
Môže. Aj keď tu zohrávajú rolu rôzne hormonálne procesy v druhej polovici tehotenstva, keď sa vytvára sexuálna orientácia mozgu. Ak niektoré hormóny prevládajú, testosterón, estrogén, môžu ovplyvniť sexuálnu orientáciu.
Geniálny maliar Salvador Dalí sa vraj inšpiroval spomienkami z prenatálneho obdobia. Dokazuje to napríklad fotokoláž, kde je schúlený vo vajci. Ako si možno vyvolať také hlboké spomienky?
Dobrí skúsení psychoterapeuti vedia nájsť v produkcii svojich neurotických alebo iných pacientov prenatálne obsahy. Dá sa to tiež urobiť v hypnóze. Veľa ľudí sa k týmto spomienkam vracia v snoch, ale nemusí ich vedieť rozoznať… Ale je to logické. Pretože tehotenstvo je súčasne aj proces učenia sa. Prenatálne obdobie trvá len 9 mesiacov, ale to je akoby 900 rokov vzhľadom na to, čo všetko sa tam stane. Od dvoch buniek k hotovému človeku. Situácia v maternici sa mení celý čas a prenatálne dieťa sa musí prispôsobovať. Aby sa mohlo prispôsobiť, musí nadobudnúť skúsenosť. Aby mohlo nadobudnúť skúsenosť, musí si zapamätať, čo bolo predtým. Aby si mohlo pamätať, musí sa učiť. Proces učenia je predpokladom prežitia.
Jednou zo zásadných spomienok je určite spomienka na prostredie, na plodovú vodu. Môže to súvisieť s tým, že ľudia majú radi more, že deti milujú kúpaliská?
Niektorí tomu hovoria pocit oceánskej blaženosti. Celý život človeka sa odohráva niekde inde a život je vlastne proces spomínania si. Je nezmyselné oddeľovať etapy života. Aj pôrod je len prechod z maternice do mimomaternicového stavu, stále je to ten istý jedinec, stále ten istý život. A spomienky sú tu od začiatku. Idú s človekom po celý život a celý čas to ovplyvňuje jeho konanie. Pamätá si to možno podvedome, vedome ani nemôže.
Hovorí sa, že fortieľ sa odovzdáva z deda na otca, z otca na syna. Je to v génoch alebo si prenatálne dieťa pamätá, čomu sa rodičia venujú počas deviatich mesiacov?
Myslím si, že je to tak. Nikdy to nie je len genetika. Prostredie hrá popri genetických faktoroch veľmi dôležitú úlohu. Napríklad aj rozprávky, ktoré sa deťom rozprávajú od začiatku. Prvotné zážitky. Všetko, čo sa udeje, ovplyvní dieťa.
Z generácie na generáciu sa môže prenášať aj veľká trauma. Dokazuje to výskum detí rodičov, ktorí prežili holokaust. Naozaj dedíme akúsi pamäť? Odovzdávame si ľudskú myseľ?
Určite. Ide o takzvaný transgeneračný prenos silných zážitkov. Nemusia byť traumatické, môžu byť aj pozitívne.
Ako sa to vlastne deje? Gény sa asi neprepisujú…
Neviem. Na univerzitách ma poznajú, že viem povedať neviem, inak všetci vedia všetko…
Pripravuje sa prenatálne dieťa na pôrod, tuší, že sa niečo bude diať?
Pravdepodobne áno. Prenatálne dieťa sa bojí zásahov. Keď sa napríklad robí amniocentéza, odoberanie plodovej vody ihlou. Na ultrazvuku vidieť, ako dieťa uhýba. Chce preč, bojí sa. Ale išiel by som ešte ďalej. V podstate je to dieťa, ktoré spúšťa pôrod svojimi vlastnými biologickými, hormonálnymi a už aj psychologickými mechanizmami. Som presvedčený o tom, že matka dokáže pripraviť dieťa na pôrod, vie mu povedať do bruška, čo sa bude diať. Robili sa štúdie, pri ktorých kamera snímala matku a ultrazvuk dieťa. Keď ona zívla, zívlo dieťa. Keď ona hltala, hltalo dieťa. Je tam synchronizácia. Keď tatino dá bozk na bruško mamy, dieťa zareaguje pozitívne. Dá sa dosiahnuť intenzívna komunikácia.
Ako mu to vysvetlí?
Slovami, pocitmi. Matke však treba hlavne umožniť nestresové tehotenstvo, bez depresie a úzkosti. Mnohé ženy som viedol cez celé tehotenstvo a bol som aj pri pôrode. A keď bola silná dôvera medzi mnou a matkou, tak bola silná dôvera dieťaťa ku mne. Veľakrát som zažil, že sa dieťa narodilo tak, že si to v úvodzovkách takmer nikto nevšimol, akoby bolo v spánku. To ma viedlo k presvedčeniu, že dieťa vie cez nejaké kanály, čo sa deje. Dôvera je dôležitá.
Čiže má význam prihovárať sa mĺkvemu brušku?
Má to význam. Rozprávať, spievať. Zintenzívniť ten dialóg. Matka najskôr cíti, že má v brušku niečo. To znamená neutrum. Dramaticky povedané, je to TO. V momente, keď matka precíti, že je to TY, je to osobné. Vtedy dôjde k aktívnemu vedomému dialógu medzi matkou a dieťaťom. Znamená to, že je pre ňu bytosť v dialógu. Je to transfer z TO na TY, prvá sociálna interakcia v živote človeka.
V ktorom mesiaci tehotenstva sa to udeje?
Kedykoľvek. Tento transfer nie je závislý od štrukturálneho vývoja dieťaťa, od toho, čo všetko už má vyvinuté. Tvrdím, že všetky funkcie sú prítomné od samotného začiatku, len sa vyvíjajú, menia sa v kvantite, takže to môže nastať kedykoľvek. Od prvého dňa. Od prvého týždňa, od prvého mesiaca. Ideálne je, keď je dieťa milované, a to sa týka už aj prenatálneho dieťaťa. Ako zaobchádzame s dieťaťom, tak bude zaobchádzať dieťa so svetom.
Peter G. Fedor-Freybergh
Rodák z Bratislavy. Medicínu vyštudoval v Bratislave, kde v roku 1966 založil prvé samostatné oddelenie detskej psychiatrie. Pôsobil v Rakúsku, vo Švajčiarsku, Veľkej Británii a Švédsku ako pôrodník, gynekológ a zároveň psychiater a detský psychiater. Bol prvým profesorom v Európe v odbore psychoneuroendokrinológie. Od roku 1992 je čestným a doživotným prezidentom Svetovej organizácie prenatálnej a perinatálnej psychológie a medicíny. Je šéfredaktorom štyroch medzinárodných vedeckých časopisov Journal of Prenatal and Perinatal Psychology and Medicine, Neuroendocrinology Letters, Biogenic Amines a Activitas Nervosa Superior Rediviva. Momentálne pôsobí ako riaditeľ Ústavu pre prenatálnu a perinatálnu psychológiu, medicínu a integrované neurovedy na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Je tiež držiteľom prvej profesúry pre prenatálnu psychológiu vo svete.