Hlavné rizikové faktory, ktoré ovplyvňujú vznik postnatálnej depresie u matiek, sú nedostatočná sociálna opora, nepriaznivá ekonomická situácia, nechcené tehotenstvo, problémy s dojčením novorodenca, negatívne vnímanie správania svojho dieťaťa, neschopnosť dodržiavania určitého režimu u seba aj u svojho dieťaťa a z toho vyplývajúci nedostatok spánku. Britskí vedci ďalej uvádzajú možné ohrozenie ďalšieho vývoja detí, ktorých matky trpia príznakmi popôrodnej depresie. Deti môžu mať problémy v oblasti verbálnej, emocionálnej, sociálnej a rovnako môže mať matkine rozpoloženie vplyv na celkovú výšku ich IQ.
Jedným z najznámejších a najkontroverznejších prípadov matky trpiacej postnatálnou depresiou bol prípad Andrey Yates z Houstonu v Texase, ktorá 20. júna 2001 vo vani utopila svojich 5 detí. Konečný verdikt vyniesli až 26. júna 2006. Texaský súd po mnohých pojednávaniach zbavil Yatesovú viny pre nepríčetnosť. Tento rozsudok, samozrejme, vyvolal mnohé protesty v oblasti širokej verejnosti. Jej psychiater označil pacientku za psychotickú, okrem postnatálnej depresie trpela aj schizofréniou a jej čin vychádzal z bludných predstáv a halucinácií, ktorými pacientka trpela. Označila samú seba za diabla. Kvôli nej a spôsobu jej výchovy plnej zla boli deti odsúdené ísť v budúcnosti do pekla. Svoj čin obhajovala ako jediný spôsob, ako svoje deti spasiť. Prípad Yatesovej je samozrejme jedným z extrémov, klasické príznaky postnatálnej depresie sú oveľa miernejšie. Jej tragický čin bol kombináciou viacerých závažnejších porúch.
Medzi typické príznaky popôrodnej depresie patria hlavne pocity beznádeje, bezmoci, samoty, katastrofické obavy z budúcnosti. Diagnóza je často komplikovaná, pretože niektoré symptómy ako nespavosť, strata sexuálneho záujmu či strata váhy sú v norme, pokiaľ sa žena nachádza v období šestonedelia. Žena môže mať pocit, že nedokáže svoje dieťa milovať, v extrémnom prípade jej prekážajú aj dotyky, má rozporuplné pocity, ktoré vedú až k agresívnemu správaniu. Obdobie, v ktorom sa postnatálna depresia objavuje, je najčastejšie od narodenia až do šiesteho mesiaca dieťaťa, pričom najrizikovejším je čas po návrate z pôrodnice. To, že sa v súčasnosti objavujú prípady žien s PND stále častejšie, nie je náhodné. Súvisí to aj so zmenou našej kultúry. Mladí partneri sa často odtŕhajú od svojich rodín, sociálna opora tým pádom klesá. V minulosti bolo zvykom prvých 40 dní ženu s novorodencom chrániť pred akýmikoľvek stresmi, matka aj susedky jej pomáhali, radili a týmto rituálom sa potvrdila jej nová životná rola. Dnes v rámci emancipácie miznú rozdiely, ženy sa snažia mužom vyrovnať, byť samostatné a nezávislé, no svoju rolu matky a rodičky, pre ktorú boli v minulosti tak vážene, zanedbávajú. Popôrodná depresia vyžaduje psychoterapeutickú pomoc, v niektorých závažnejších prípadoch musí byť žena z dôvodu nasadenia antidepresív odstavená od kojenia.
Základným odporučením psychológa pre matky čakajúce nový prírastok do rodiny je hlavne vyhýbanie sa stresu, prijímanie podpory od okolia, zdieľanie prípadných obáv s partnerom alebo s inou blízkou osobou. Tehotenstvo je obdobím, keď by si aj tá najsamostatnejšia a najemancipovanejšia žena mala uvedomiť, že je zraniteľným a vzácnym stvorením, ktoré má v živote dôležitejšiu úlohu než večné súťaženie s mužskou populáciou. Prijatie ženskej role je najlepším preventívnym opatrením, ktoré pre seba aj pre svoje dieťa môže žena urobiť.
Text: Mgr. Eva Jurčáková pre Žena.Pravda.sk
Foto: SHUTTERSTOCK