Poviedka od Adriany Macháčovej pre čitateľov Pravdy + súťaž o knihy

Slovenská autorka Adriana Macháčová napísala pred časom poviedku pre magazín MiA, ktorý vychádzal ako príloha denníka Pravda. Teraz si môžu jej štýl pripomenúť čitatelia opäť.

20.12.2018 11:00
Spisovateľka Adriana Macháčová. Foto:
Spisovateľka Adriana Macháčová.
debata

Pred príchodom Vianoc sme sa znovu spojili s Adrianou Macháčovou, ktorá pripravila pre čitateľov Pravdy ďalšiu kratšiu poviedku. V predvianočnom zhone skúste na chvíľu zastaviť a možno sa začítať práve do nasledujúcich riadkov. A ak by vám bolo málo, môžete potom zamieriť rovno za Macháčovej novým počinom – knihou Niekto ako ty. Dokonca môžete o ňu súťažiť na našom Facebookovom profile. Viac info nižšie.

POVIEDKA od Adriany Macháčovej pre Pravdu

Neobzeraj sa!

Bojím sa, že zmeškám niečo dôležité. Lenže čo je dôležité? Kariéra, pekný byt, dotyky, láska… Klára stála pri okne a hľadela na bielu bytovku oproti. Postrehla, ako sa na šnúre jednej z lodžií hompáľajú farebné detské tričká, nohavice, košieľky… Deti, v duchu doplnila svoj krátky zoznam a zovrelo jej hrdlo. Deti sú dôležité.
„Musíš sa rozhodnúť. Je to na tebe,“ Róbertov hlboký hlas preťal jej myšlienky. Odtiahla sa od okna a pootočila sa. Sedel za kuchynským stolom. Nevidela mu do tváre. Schovával ju za rozprestretými novinami.
Rozochvene podišla k stolu a zosunula sa na koženkovú stoličku oproti nemu. Znenazdajky si spomenula na Zuzanu. Jej priateľka každý mesiac so železnou pravidelnosťou študuje katalóg obchodu s detskou výbavičkou. Nadchýna sa mäkučkými modrými dupačkami, bruškami prstov pohládza fotografiu malých bielych topánok. „Možno čakám dievčatko,“ vzdychla, keď Kláre ukazovala obrázky s vecičkami a upriamila pozornosť na ružové kabátiky. Klára nechápe, kde sa v Zuzane berie toľko nehy a lásky k niečomu, čo vlastne ani neexistuje. Je totálne trápna. Sníva. Kto to ešte vie, keď je dospelý a môže konečne žiť? pomyslela si Klára rozladene. Koniec koncov Zuzana jej každý mesiac plačlivo oznamovala, že menzes dostala. Iba jej meškal. Ako vždy.
Klára pevne oblapila sedadlo, akoby sa bála, že sa každú chvíľu zrúti na bielu dlaždicovú podlahu. Musí sa rozhodnúť. Má zahodiť antikoncepčné tabletky alebo ich užívať ďalej? Je to na nej. Chce alebo nechce byť matkou? Očami prebehla po titulkoch na prednej a zadnej strane denníka v Róbertových rukách, akoby dúfala že tam nájde odpoveď.
„Nič nehovoríš,“ skôr skonštatoval, ako sa opýtal, a rázne obrátil list novín.
Klára zaryla nechty do tvrdej koženky. Vytušila, že jej rozhodnutie manžela sklame. Na zlomok sekundy zaváhala, či robí správne.
„Nie,“ vyriekla rozhodne a potriasla hlavou.
Noviny klesli. Róbert na ňu uprel chladný pohľad. „Čo nie?“
„Nechcem sa vzdať svojej práce,“ vyhŕkla. Cítila, ako sa potí. Medzi lopatkami jej stiekol chladivý cícerok. Stratila by miesto, slobodu…
„Dovoľ, aby som ti pripomenul, že vysedávaš v kancelárii, na ktorej dverách nie je ani tvoje meno,“ podotkol a uškrnul sa.
Klára odvrátila tvár. Pohľad na Róbertove biele zuby vycerené v krivom úsmeve ju zabolel. Sama sa usmieva iba vtedy, ak je niečo naozaj smiešne.
„A navyše poberáš mizerný plat,“ dodal posmešne.
„Peniaze nie sú všetko,“ ohradila sa ticho. V očiach ju zaštípali slzy.
„To je síce pravda, ale žiť bez nich je smutné. Zarábam dosť, aby som uživil teba aj naše dieťa,“ dodal dôrazne.
„Mám svoju prácu rada. Čoskoro ma povýšia, budem cestovať, viac zarábať,“ napäto sa vystrela a spotenými dlaňami prešla po bielej doske stola, akoby z nej chcela zmietnuť neviditeľné omrvinky.
Róbert jednou rukou pustil noviny, so zašušťaním klesli na stôl. Načiahol sa a zachytil Klárinu dlaň. „Vždy si chcela mať deti, tak v čom je problém?“ v očakávaní odpovede nadvihol obočie.
Uprela na Róberta zaslzené modré oči. „Pochop ma prosím. Teraz nemôžem odísť na materskú. Konečne som sa vyšplhala nahor. Nebudú na mňa čakať. Utečie mi vlak a…“ zasekla sa. Pred očami sa jej vynorila svokra, ako náhle zmĺkla, keď Klára vstúpila do obývačky.

„Pokojne pokračujte, i tak viem, že ste hovorili o mne,“ šprihla jej Klára ľadovo.
„Nebuď precitlivená,“ odvrkla Ingrid Grancová trpko. „Iba som Robka upozornila, že vlak vám veľmi rýchlo ubzikne. Nie ste najmladší a na dieťa môže byť o rok už neskoro,“ veľavravne zagúľala očami.
„Taktná a jemná poznámka,“ podotkla Klára uštipačne. „Nemusíte si robiť starosti, mama,“ doložila zlostne. Večne do nich vŕta! Prečo im nedá pokoj? Sami sa rozhodnú, či chcú mať deti, a hlavne kedy. Čo ju do toho? Jej sa to predsa netýka. Zaobídu sa bez jej rád.
„Neodúvaj sa, je to pravda. Však, Robko,“ hľadala súhlas a podporu u syna.
Mlčal. Klára mu však v očiach čítala, že s matkou súhlasí. Nie je hrdý na svoju ženu so smiešnym povolaním, o ktorom takmer nič nevie. Nechápe, že uprednostňuje kariéru pred založením rodiny. Klára to vie. Vyhýbavý pohľad Róberta zakaždým prezradí. A zakaždým jej pripomenie vlastnú matku. Tá pre zmenu kauzu dieťa nikdy neotvorila. Tiež zaryto mlčí. Lenže Kláre neuniklo, ako sa pri každom stretnutí s tehotnou ženou priam kochá pohľadom na jej objemné telo. Kláru, naopak, matky v očakávaní strašia. Čo je už pekné na tom, keď neviete, kde sa vám končia prsia a začína brucho? Fuj! odfrkla si znechutene. Len to nie!

„Neviem, Klára, či to ešte chcem chápať,“ Róbertova poznámka ju vrátila do prítomnosti.
„Čo je s tebou, Robko? Veď sme sa dohodli…“
„Iste! Po svadbe sme sa dohodli, že prvé dva roky manželstva si budeme užívať. Prešlo päť.“
„No áno. Ja viem. Lenže teraz…“
Zastavil ju zdvihnutou rukou. „To už poznám naspamäť,“ odsekol. Pohľad mu potemnel a pery sa stiahli do úzkej čiarky. Rozčúlene si odkašľal. „Keď sa jedného dňa obzrieš, zistíš, že niektoré veci by si chcela vziať späť. Lenže bude neskoro. Niektoré sa vziať späť už nedajú,“ vyriekol mrazivo.
Noviny sa opäť zdvihli.
Klára sa zhlboka nadýchla, aby potlačila plač. Róbertove slová jej pripomenuli príbeh akejsi rozprávky: Neobzeraj sa, kráčaj smelo vpred, nech sa deje čokoľvek. Lebo ak sa obzrieš, načisto skamenieš. Čo ak sa raz obzrie a naozaj bude neskoro? Mala by zahodiť škatuľku s antikoncepčnými pilulkami. Mala by mať dieťa. Mala by… civela na Róbertove veľké ruky zvierajúce okraje novinových stránok. Nie, neobzrie sa! Za nič na svete sa neobzrie! zastrájala sa v duchu.
Vtom sa pri dverách ozval zvonček. Obaja ustrnuli.
Noviny klesli. „Čakáš niekoho?“
„Nie. A ty?“
Róbert pokrútil hlavou. „Otvoríš?“ pozrel na ženu.
Klára sa neochotne zdvihla a vykročila k dverám. Ak prišla svokra, aby ich poúčala, hneď na prahu jej povie, čo si o jej dobre mienených radách myslí, a vyhodí ju. Tak!
Rázne sa načiahla za kľučkou a prudko otvorila. Hľadela na mladú ženu s chlapčekom pri nohách. Jednou rukou zvieral maminu sukňu a druhou si k hrudi pritláčal plastového koníka. Hodvábne plavé vlásky sa mu krútili okolo vyľakanej tváričky. Uštipačné slová, ktoré mala Klára na jazyku, prekvapene prehltla.
„Čo, čo…“ vyjachtala zmätene. Hlavou jej prebleslo, že pred ňou zaiste stojí Róbertova milenka. Prišla mu ukázať syna alebo… Srdce v hrudi sa jej takmer zastavilo.
„Dobrý deň,“ ozvala sa žena. „Prepáčte, že vás ruším, ale chcem vás o niečo veľmi poprosiť. Mamku odviezla sanitka, musím za ňou zabehnúť, a odniesť jej, čo bude potrebovať. Pyžamo, uterák, papuče a ostatné veci. Nechcem malého ťahať so sebou. O hodinku, najneskôr o dve som nazad. Zvonila som pani Bartoškovej, ale neotvára, zrejme nie je doma, a tak mi napadlo, či by ste mi Miška za ten čas nepovarovali. Viete, som naňho sama, ale odvďačím sa,“ chrlila neznáma. Jej krásna tvár pôsobila ustarostene.
Klára na ňu omráčene zízala. Kto to je? A kto je Bartošková? Suseda? Nikoho v dome nepoznala. Za tie roky, čo tu s Róbertom bývajú, len sem-tam stretla na schodisku živú dušu.
„Pomôžete mi. Veľmi vás prosím…“
Klára mlčala. Veď je to dieťa! Koľko má? Dva, tri roky? Čo ak bude bez matky plakať? Čo ak sa pociká? Čo s ním bude robiť? A čo ak sa matka po syna nevráti? šrotovalo jej v mysli a viečkom jej šklbalo.
„Ale, samozrejme, veľmi radi,“ začula spoza chrbta Róbertov hlas.
„Ďakujem vám, pán Žilinský, ďakujem. Mišinko, buď dobrý. Mamina sa bude ponáhľať,“ neznáma sa predklonila a vtisla synovi bozk na vlasy. „Papa, ľúbim ťa,“ potisla ho dopredu.
„Tak poď, kovboj,“ spoza Kláry sa k chlapcovi načiahla ruka. Ruka s obrúčkou! Na prstoch mladej ženy si žiadnu nevšimla. „Ukážeš mi svojho koňa? Má meno?“ prihováral sa mu Róbert láskavo.
Klára sa obrátila. V Róbertových očiach videla teplo a porozumenie, o ktorom si myslela, že dávno vyhaslo. Kedy sa vytratilo? Kedy záhadne zmizlo? Všetky ich dni boli rovnaké, ako vystrihnuté podľa jednej šablóny. Raňajky, práca, večera a nič. Nič… Kútiky úst jej ovisli. Začula, ako žena beží dolu schodmi, a potichu privrela dvere.
„Kto to je?“ opýtala sa Róberta.
„Myslím, že sa volá Alena. Však, Miško, mamička je Alenka? Nemýlim sa?“
„A-len-ka?“ vyslabikovala Klára šokovane. „Ty ju poznáš?“
„Býva predsa pod nami. Ty ju nepoznáš?“
„Odkiaľ sa s ňou poznáš?“ Kláre od nervozity preskočil hlas.
„Urobíme si kakao, Miško? Máš rád kakao?“ Róbert si Klárinu otázku nevšímal.
„Robo!“ zapišťala. „Ako dlho ju poznáš?“
„Prestaň!“ sykol pomedzi zuby. „Preskočilo ti, Klára? Alena tu býva asi pol, maximálne trištvrte roka. Takže ju poznám, sme susedia!“
„Je to tvoj syn?“ premerala si dieťa, hľadajúc spoločné črty s manželom.
„Kiež by bol,“ vypľul a dvihol chlapca do náručia. „Zohrejeme mlieko, Miško. Vieš, ako sa varí kakao?“
Chlapec s úsmevom prikývol.
Kláre v krku navrela obrovská guča. Nasucho prehltla, aby sa jej zbavila. Videla Róberta, ako vchádza do kuchyne a usádza chlapca na koženkovú stoličku. Usmieva sa. Nežne, milo, presne ako kedysi. Otvára chladničku… Hrmot a cenganie hrncov jej prepichovalo bubienky. Pozorovala, ako Róbert varí kakao a nalieva ho do dvoch hrnčekov. Usrkávanie a smiech na čokoládových fúzoch vháňali Kláre slzy do očí. Už nevládala na nič myslieť, iba na jedno – musí sa obzrieť. Hneď! Pretože zajtra môže byť naozaj neskoro.
Zvrtla sa a zamierila do kúpeľne. Zo skrinky pod umývadlom vybrala škatuľku s antikoncepčnými pilulkami a vhodila ju do malého koša.

Adriana Macháčová: Niekto ako ty.

O knihe Niekto ako ty od Adriany Macháčovej

V psychologickom príbehu skupiny priateliek rieši Adriana Macháčová kolízne situácie, ľúbostné vzťahy, šťastné chvíle, ale aj vypäté emočné drámy svojich hrdiniek.
Klára žije usporiadaným manželským životom. Túžba po zmene a ubíjajúca všednosť ju vrhne do milostného románika s Jakubom, synom svojej priateľky Aleny. Pomer dospievajúceho chlapca a ženy v najlepších rokoch otrasie všetkými priateľmi. Jakubovi rodičia sú šokovaní. Chcú ochrániť syna, a tak s tými najlepšími úmyslami odhalia Klárinu neveru pred jej manželom. Nepredpokladali, že vzdorovitý tínedžer sa obráti proti nim a utečie z domu.
Bibiána žije s mužom o dvadsať rokov starším, ktorý jej poskytuje pocit bezpečia a pohodlia. Všetko to, čo v detstve nepoznala. Lenže spoločné dni sú príliš krásne, aby trvali večne. Jurajova bývala manželka ťažko ochorie a Bibiána dostane strach, že sa jej muž k Marte zo súcitu vráti. Skrytá rivalita ju núti bojovať.
Zuzana sa zúfalo pokúša prekonať samotu a rozhodne sa vyhľadať svoju dávnu lásku. O Rasťovi sa dozvedá zvláštne veci. Novinky ju na jednej strane deprimujú, ale i dávajú nádej, že raz možno budú spolu.
Kapituluje Klára, zľakne sa zmeny, alebo sa jej podarí dostať manželstvo do starých, všedných koľají? A čo Jakub? Pochopí, že zrelá žena nie je nič preňho a vráti sa k vystrašeným rodičom? A čo Bibiána so Zuzanou? Prinesie ich odhodlanie zaslúžené ovocie? Jedno je však isté – priateľské putá štvorice hlavných hrdiniek prejdú ťažkou skúškou.
Súťaž o knihu tu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #novinka #súťaž #poviedka #Adriana Macháčová #Niekto ako ty

+ Ak potrebujete vyšetriť zrak nemali by ste dlho čakať.
Nesnažte sa potopiť svojich kolegov, práve naopak,...

+ Začnete s pestovaním vlastných plodín a určite vám budú chutiť viac.
Nebuďte príliš nervózny, všetko zvládnete...