Bolo pár týždňov pred sviatkami, keď „nežná revolúcia“ zmenila životy mnohým ľuďom a odkryla charaktery…
Tanec masiek
Maroš bol známy pôžitkár a vedel si užívať aj cez sviatky hlavne tie príjemné chvíle. Vždy mal plný dom ľudí, sviatkoval v početnej rodinnej zostave, nikdy nikomu nič nechýbalo. Keď v osemdesiatom deviatom padla železná opona, z niektorých ľudí spadli masky, iní si masky práve nasadili a boli i takí, ktorí škrabošku a kostým len zamenili za iný. Maroš zo srdca nenávidel pretvárku a faloš, mal rád ľudí takých akí sú, nadovšetko uznával prirodzenosť.
Nevedel mať z Vianoc radosť
Maškarádu, ktorú videl okolo seba po nežnej revolúcii, nezvládal. Ostal znechutený z ľudí, ktorým veril a odrazu z nich boli len obyčajní farizeji a prevracači kabátov. Ten zlomový november odkryl zaujímavé karty, rozdelil ľudí názorovo v rodinách, na ulici i v práci a nastalo akési nepríjemné napätie, Maroš nechápal kto je kto a prečo je to tak. Stiahol sa a na Vianoce nechcel nikoho vidieť, nedokázal sa z nich tešiť.
Obmäkčil ho vnuk
Marošove Vianoce osamote neboli pre nikoho príjemné, on ich úplne bojkotoval – žiadni blízki, ani známi, žiadne tradície a zvyšok rodiny netušil, čo môže čakať. On len chcel byť sám, bez masiek, hádok a postojov, ktoré ho ubíjali. Keď emócie utíchli a Marošovi kamaráti sa preriedili, ostal vážnejší, hĺbavejší, zamyslenejší. Prišla jar a aj do jeho života nová radosť – mohol sa tešiť na narodenie prvého vnuka. Ďalšie Vianoce už strávil v úzkom kruhu rodiny, s malým človiečikom, ktorý mu dával nádej a povzbudenie. Ostalo mu však na srdci veľa sklamaní a organizmus ho neposlúchal tak akoby chcel. S vnukom zažil iba jedni Vianoce a ešte pár pekných mesiacov, no srdce viac neunieslo.