Ako si spomínate na prvé stretnutie s Milanom?
Prvé stretnutie s ním bolo vlastne bez neho. Najprv som ho spoznal cez jeho kresby – robustný výraz s ľudským vtipom a s dobre načasovanou pointou. Osobne sme sa stretli v Divadle poézie a v zlomku sekundy sme si padli do noty. Našli sme spoločnú reč o histórii.
Čo obsahuje chlapské kamarátstvo?
Je to súzvuk duší. Panuje súlad a nemáte pocit, že ten druhý je cudzím človekom. Môžete hovoriť recesisticky, môžete si robiť žarty, jeden druhému radiť, posťažovať sa. To je chlapské kamarátstvo. To nie je rozumová záležitosť, to je záležitosť citová, pocitová, komplexná.
**Má takéto kamarátstvo význam pre celú rodinu? **
Pre naše deti to význam má. Dodnes spomínajú na výlety a návštevy. Aj na historku s riadom, lebo u nás sa naozaj nesmie riad umývať, kým je v dome návšteva.
Milan vás spoznával aj cez portrétovanie. Zistili ste aj vy niečo o ňom podobnou „metódou“?
Mám postihnutú dcérku Danku, má 23 rokov a je to seizmograf na ľudí. Keď k nám niekto príde a ona ho pohladká, môžem si byť istý, že je to dobrý človek A čo spravila desať sekúnd po Milanovom príchode? Pohladkala ho a pritúlila sa. To je absolútne neomylné.
**V akej situácii ste kamaráta Milana obdivovali? **
On je maliar, humorista, vydavateľ, dobrý človek, dobrý otec a ešte je to strašne pohodový človek. Z toho sa nedá vybrať jedna vec. Všetky jeho polohy a vlastnosti obdivujem, aj keď najviac vidno obrazy. Pre mňa je však jeho úsmev a dobrota asi taká vzácna ako to, čo namaľoval.
Neprekáža vášmu kamarátstvu zhon?
Kamarátstvo je zvláštne tým, že keď priateľov osud k sebe zavedie aj po dlhšom čase, tak to, čo bolo predtým, sa drobným uzlíkom znova nadviaže. Nič sa nestráca, naopak, puto sa ešte utvrdí. Na kamarátstvo je čas vždy. Keď treba, je silnejšie ako čas.
Nezakázali vám doma toto kamarátstvo po skúsenosti s kálnickou slivovicou?
Ten veľkonočný deň ubehol veľmi príjemne. Debatovali sme, jedli, popíjali, nič sa nedialo. Zrazu som sa však pozrel na hodiny a bolo takmer šesť. Milan ma zdržiaval, ale už som rozhodol ísť domov. Cesta bola spočiatku veľmi dobrá, rovná, ale keď som sa dostal na Tomášikovu, začala sa trocha kolísať. Jej dĺžka sa zväčšila, lebo priamka už nebola priamka, ale vlnovka. Obzrel som sa a videl som, že už som pri pošte na Ostredkoch, takže – skoro doma. Vydýchol som si, a môj anjel strážny si asi tiež vydýchol a asi si aj on išiel dať frťana.
Prečo?
Smelo som vykročil, ale cesta, potvora, sa zrazu prudko zdvihla dohora, zmenila sa na múr a ja som do toho múru narazil. Urobila sa mi „cestná lišaj“ – kamienky v odretom líci. Manželke som sa priznal, že idem od Milana, ale on do nemilosti nepadol – to len ja. No, to už je dávno…
Máte pred sebou aj nejaký spoločný projekt?
Ja som dokončil s konzervatoristami inscenáciu pôvodného slovenského muzikálu Zhŕňajova nevesta, na ktorý je Milan ako divák pozvaný. Okrem toho ma zasa bude maľovať, budeme častejšie spolu.
Herec Dušan Kaprálik (1948) vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave, začínal v Trnavskom divadle, neskôr hral v Divadle SNP v Martine a v Krajovom divadle v Nitre. Hosťoval v Slovenskom národnom divadle a v Divadle a.ha. Od roku 1973 je členom divadla Nová scéna. Vyučuje na Konzervatóriu v Bratislave.
Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu