V lete zorganizoval šnúru koncertov Markovej hudby Hrana – tour 2011, teraz chystá kolekciu troch DVD. Rózsa tvrdí, že Marek bol génius a je rád, že práve on pomáha jeho hudbe ďalej žiť.
Chystáte film o Markovi Brezovskom, na koncertoch jeho hudby vás sprevádzali filmári – nevyrušovali vás pri vystúpeniach?
Keď človek hrá a okolo je dvanásť kamier, uvedomuje si to. Filmári sú však naši dobrí kamaráti, sme jedna partia, takže som sa cítil prirodzene.
Časť filmu o Markovi je aj animovaná – nie je to teda čistý dokument?
Je to celovečerný dokument, v ktorom hovoria Markovi najbližší ľudia – otec, mama, sestra, profesori, kamaráti. Ich vyjadrenia svedčia nielen o Markovej osobnosti, ale aj o vtedajšej dobe, o deväťdesiatych rokoch. Aby bol film vizuálne zaujímavejší, oslovili sme s režisérom Lančaričom animátora Patrika Pašša, ktorý je z našej generácie – pripravuje k filmu animované vsuvky a titulky, ktoré mu dávajú ďalší rozmer. DVD Koncert odvysiela aj STV, vo februári by mal mať kinopremiéru film o Markovi a potom by mali byť všetky tri DVD v predaji.
Nesníva sa vám niekedy o Markovi Brezovskom? Nekomentuje, ako narábate s jeho hudbou?
Z času na čas sa mi zjaví aj vo sne… Marek mal veľmi originálne vyžarovanie a jasne zadefinovaný postoj k umeniu. Je fascinujúce, že si vždy dokážem predstaviť, ako by asi reagoval v konkrétnej situácii – či už v súvislosti s muzikou, alebo v bežnej reči.
Na koncertnom turné vystupoval aj ďalší kamarát maliar Marek Ormandík. Maľoval každý večer na pódiu to isté?
Každý večer začínal čistým plátnom. Je skvelý improvizátor, rád sa dáva viesť intuíciou. Obraz vznikal počas koncertu a pri poslednej skladbe ho vždy zatrel čiernou farbou. Bol to silný emotívny zážitok pre divákov.
Mali ste dosť divákov? Je slovenské publikum pripravené aj na koncerty náročnejšej hudby?
Pre mňa je cennejších dvesto poslucháčov schopných naozaj sa ponoriť do muziky ako stádo médiami zmanipulovaných ovečiek. Nevyužívame médiá ani televízie, čiže na koncert prišli len tí ľudia, ktorí vedeli, o čo ide. A bolo ich dosť! Vedomie o kultúre sa šíri osobným kontaktom. Tí, ktorí prišli, poznali pesničky, poznali texty, a to vytvára atmosféru. Pôvodný album Hrana s Markovou tvorbou vyšiel pred dvanástimi rokmi a odvtedy nebol prezentovaný naživo. Všetci, ktorí tú hudbu milujú, čakali na živý koncert. Bola to až taká oslava. Neviem, aké je iné publikum, naše bolo fantastické.
Je pre hudobníka dôležitý učiteľ alebo ho talent ani nepotrebuje?
Mal som šťastie, že som študoval trinásť rokov u výnimočného dirigenta profesora Zdeňka Bílka. Dal mi tú najlepšiu školu hudby, aká je len možná. Bol to posledný žiak Václava Talicha, najväčšieho českého dirigenta, zakladateľa Slovenskej filharmónie, mal klasickú českú dirigentskú školu, mali sme vzťah majster – žiak a bol to vzťah osobný. Mal som ho rád a on sa mi snažil odovzdať všetko, čo vedel.
Vy tiež učíte?
Nie. Neviem, kde by som dnes učil, lebo naše školstvo a platformy, kde sa odovzdáva hudba, sú pre mňa nedostatočné. Úroveň nášho umeleckého školstva je veľmi nízka, takže si neviem predstaviť, že by som mal byť profesorom na nejakej hudobnej škole. Mám toľko aktívneho hrania a svojej práce, že mi na to ani nezostáva čas. Aspoň teraz nie.
Čím meriate úroveň? Osobnosťami?
Aj tým, ale aj podmienkami, ktoré sú pedagógovia schopní vytvoriť žiakom. Najlepšie to vidno na tom, čo zo školy vychádza. Keď z nej nevychádza nič, čo by stálo za reč, keď sú to nepoužiteľní hudobníci, potom je jasné, že školstvo nefunguje. Výnimky odídu do zahraničia. Akoby sa nerodili osobnosti, silní interpreti. A aj keď sa sem-tam zjaví niekto, kto má talent, učitelia sú schopní zasa ho učiť len tie isté floskuly…
Vy ste si vedeli s Markom vytvoriť ako študenti vyhovujúci mikrosvet?
Áno. A to bolo jediné – mám na mysli aj profesora Bílka – pre čo som na tej škole aj bol. Ako pätnásťroční sme s Markom založili napríklad súbor súčasnej hudby. Bolo to komorné sláčikové zoskupenie, ktoré som ja dirigoval a pre ktoré on písal skladby. Dnes, keď sa na to pozerám s odstupom času, myslím si, že to je naozaj niečo unikátne: Aby si 15-ročné deti urobili ansámbel, ktorý hrá hudbu súčasných autorov bez toho, aby to niekto z profesorov inicioval! Nám sa stal opak. Profesori nám nielen nepomáhali, ale bránili nám. To je unikát negativizmu, aby sa učitelia postavili chrbtom k spontánnej umeleckej aktivite študentov. Takže aj tak sa prejavuje krátkozrakosť pseudoautorít, ktoré zneužívajú svoju formálnu prevahu.
Myslíte si, že v inej dobe by ste sa vyvíjali inak? Je dnešná doba lepšia?
V niečom je už upratanejšia, v niečom naopak – možno je povrchnejšia. My sme nemali napríklad také možnosti samovzdelávania, ako majú mladí dnes. Všetko sa dá nájsť na internete, inšpirácia sa dá čerpať z rôznych zdrojov. Na jednej strane je to lepšie, ale na druhej strane – my sme museli vynaložiť väčšie úsilie. Keď však niekto má v sebe tú nutnosť vyjadriť sa, keď miluje muziku, tak to bude robiť aj navzdory dobe a jej podmienkam. Však to dokazuje aj Markov život. Do dvadsiatich rokov stihol vďakapánubohu to, čo iní nestihnú za celý život. A prejavil by sa nepochybne v každej dobe.
Vy ste dostali od osudu úlohu, naplniť Markov odkaz. Nezaťažuje vás to?
Nedostal som žiadnu úlohu, rozhodol som sa spontánne a logicky. Mali sme k sebe blízko, robili sme spolu muziku, dobre som ho poznal po hudobnej stránke. Po jeho smrti mi bolo hneď jasné, že ak má tá hudba zostať žiť, tak to musím zabezpečiť ja. Pre mňa je to veľký dar, som šťastný, že mi tu Marek zanechal svoju muziku, že ju môžem interpretovať, posúvať ďalej. Je hlboká, autentická. Ľudia sú silno napojení na Markov odkaz. Vnímajú ho.
Nikdy ste nežiarlili na jeho schopnosti a úspech?
Ja som v období, keď sme sa priatelili, autorské ambície nemal, neboli sme rivali. Začal som komponovať až neskôr, v dospelosti. Marek písal a ja som to realizoval. Keď išlo o vážnu, tzv. klasickú hudbu, prišiel s notami, s partitúrou, mali sme skúšky s orchestrom a spoločne sme pracovali na výsledku. Marek bol skladateľ a ja som bol dirigent, každý sme mali svoju úlohu. Neliezli sme si do kapusty. Hlavne to bola pre nás obrovská zábava a čistá radosť z muziky.
Ste zvyknutý aj na koncerty v dirigentskom fraku. Je lepšie na turné v rifliach a v tričku?
Asi by bolo komické hrať bigbít vo fraku… Ja hudbu neškatuľkujem, je mi dobre aj vo fraku, aj v rifliach. Mám turné rád. Vtedy sa totiž človek nevenuje ničomu inému. Cestuje, ubytuje sa v hoteli, ide sa najesť, potom ide hrať fantastický koncert, po koncerte sa trošku zábava. Na druhý deň to isté. Je to taký príjemný stereotyp. Môj život nie je inak stereotypný, mám veľa aktivít, takže turné je pre mňa tou pravidelnosťou ako dovolenka.
Sú vaše koncerty aj protidrogovou osvetou?
Myslím, že vždy je dobré povedať názor, ale v žiadnom prípade na našich koncertoch nerobíme protidrogovú osvetu. To určite nie. Každý človek má však šancu uvedomiť si kontext, a preto vlastne vznikol aj film o Markovi. Aby bolo jasné, akú úlohu zohrali v našom živote drogy a ako ovplyvnili celú našu generáciu.
Podľa vás drogy otvárajú v človeku neznáme miestnosti, na ktoré by inak možno ani neprišiel. Znamená to, že drogy inšpirujú?
Keď niekto v sebe tvorivý prameň má, tak ho má, bez ohľadu na to, či drogy berie, alebo nie. Keď niekto talent nemá, tak mu drogy nepomôžu. Faktom zostáva, že drogy majú istý dosah na ľudskú psychiku samotným užitím a môžu za istých okolností inšpirovať človeka k inému vnímaniu, čo sa môže v umení aj odraziť. Na druhej strane treba vidieť – a to je to dôležité! – čo človeku drogy zoberú, ako ho zablokujú. Takže určite by som primárne nespájal, že umenie a drogy je to jediné možné spojenie, ktoré vytvára niečo autentické. Nemá to s tým nič spoločné.
Vás ešte neotravujú tie otázky o drogách?
Trošku áno.
Cítite povinnosť na ne reagovať?
Necítim. Závisí od otázky. Ak má otázka zmysel a mám k tomu čo povedať, tak rád odpoviem. Určite sa nedám využívať na to, aby boli uverejňované popisné, povrchné a prázdne rozhovory so mnou, ktoré sa zaoberajú niečím, čo naozaj nie je dôležité.
Otravujú vás aj otázky o láske? Iste sa vás teraz pýtajú na rozpad manželstva, ale vy ste prežívali – práve v kritickom období, o ktorom je reč vo filme - vzťah s herečkou Helenou Krajčiovou, ktorá vám vraj veľmi pomohla. Spomínate aj na ňu?
Neudržujeme aktívny kontakt, ale, samozrejme, je to bytosť, ktorá mala v mojom živote obrovský význam.
Čo je pre vás láska?
Láska je ohromný zdroj, impulz k tvorbe. Celé umenie sa točí okolo lásky. Všetky dobré veci, ktoré boli napísané, vznikli buď z bolesti, alebo z túžby, a to všetko sa týka lásky. Na tejto zemi sme primárne na to, aby sme zažívali, aby sme niečo cítili a tam, kde môžeme najviac cítiť, to je predsa láska. Či už tá fascinujúca, nedosiahnuteľná, alebo tá, dajme tomu, šťastná. Láska je obrovský zdroj energie a emócie, ktoré v nej vznikajú, sú hnacím motorom tvorby.
Darí sa vám komponovať, aj keď nie ste zaľúbený?
Robím muziku stále, nemusím byť zaľúbený, aby som mohol komponovať. Tak čierno-bielo to nefunguje.
Ľahko sa zaľúbite? Prenasledujú vás fanúšičky?
Prekrytie významu fanúšičky – láska? Nie, čím som starší, tým ťažšie sa zaľúbim. Jedna vec sú kontakty koncertno-fanúšikovské a iná vec je súkromný život, v ktorom človek stretáva ženy, ktoré zanechajú hlbokú stopu. Ale toto je sféra, ktorá sa nedá racionálne uchopiť.
Akú hudbu rád počúvate?
Počúvam veľa krásnej, rôznorodej muziky, ale moja najväčšia láska je momentálne kapela Black dub.
Študovali ste aj filmovú hudbu. Máte možnosť ju robiť?
Mám túto sféru strašne rád. Viem jej slúžiť najlepšie, ako to ide, ale ponuky na filmy sa nehrnú. Mám pocit, že v tejto krajine sa nič nenakrúca. Za svoj život som zatiaľ urobil len štyri celovečerné filmy. Ak príde niekto so silnou témou a s dobrým scenárom, veľmi rád tú muziku urobím, ale nie je to moje primárne živobytie.
Čo vás pri hudbe k filmu inšpiruje – vizuálne podnety, dej?
Závisí od koncepcie filmu, ale najdôležitejšie je v hudbe zachytiť to, čo v tom obraze nie je primárne vypovedané. Možno vnútornú psychológiu postáv. Hudba môže posunúť obsah, posolstvo filmu cez abstraktnú rovinu ďalej, aby emotivita bola čo najsilnejšia.
Máte z niečoho strach?
Strach? Bojím sa, že by som sa mohol dostať do situácie, v ktorej by som svoj život nevedel naplniť. Je to strach z prázdnoty. Ja z toho nemám vlastne strach, ale snažím sa žiť tak, aby som svoj život napĺňal. Uvažujem, čo má hodnotu a čo má zmysel, lebo prázdnota je nebezpečná.
Myslíte si, že keby prišli mimozemšťania, oslovila by ich hudba?
Pokiaľ majú dušu, určite áno. Pokiaľ sú to mimozemšťania, ktorí nemajú srdce a dušu, tak im to bude jedno. Rozprášia nás na vesmírny prach.
Oskar Rózsa
Narodil sa 22. júla 1974 v Bratislave. Pochádza z muzikantskej rodiny, je všestranný hudobník – dirigent, basgitarista, klavirista, skladateľ a producent. Vyštudoval orchestrálne dirigovanie na konzervatóriu a VŠMU u profesora Zdenka Bíleka. Na Berklee College Of Music v Bostone študoval kompozíciu filmovej hudby. Spolupracoval s takmer všetkými výraznými osobnosťami slovenskej a českej hudby v oblasti popu a jazzu (Ursíny, Varga, Filip, Müller, Gott, Kirschner, Horáček, Stivín atď.) Má na konte vyše 50 albumov ako hudobný producent. Je spoluzakladateľom viacerých medzinárodných jazzových zoskupení: The Universal Cure, Dan Brantigan Quintet, Oskar Rózsa Partnership Unlimited. Je zakladateľom kapiel PPF, Free Faces, Barflies a The Hermit & The Ferryman. Napísal hudbu k viacerým divadelným predstaveniam a celovečerným filmom. Je šéfdirigentom symfonického orchestra Viva Musica! Ako hosťujúci dirigent Českého symfonického orchestra spolupracoval na viacerých zahraničných filmových produkciách. Je autorom kantáty pre veľký symfonický orchester a sólo soprán „Under my Spell“. V roku 1999 nahral album Hrana – pocta Markovi Brezovskému. Teraz, po dvanástich rokoch, v tomto projekte pokračuje.
Text: Helena Dvořáková pre Magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu