Jej centrom je kulisa neologickej synagógy, ktorá na tomto mieste stála do roku 1969, kedy ju zbúrali v rámci výstavby nového mosta. Zbúraná synagóga sa stala symbolom nielen židovského náboženského etnika a náboženstva, ale aj celého Podhradia. Ako synonymum sa pre zbúrané Podhradie používa názov „Stratené mesto“.
Duša mesta zmizla
V priebehu posledných rokov vyšli vo vydavateľstve Marenčin PT dve knihy, ktoré zverejnili nové fakty z procesu búrania bratislavského Podhradia a následnej výstavby Mosta SNP. V prvej knihe Búranie Podhradia s podtitulom stavba Mosta SNP sa Juraj Bončo a Ján Čomaj zamýšľajú nad agóniou tejto časti mesta a nad stratou jeho duše. K procesu búrania a dostavby historických štvrtí sa s odstupom vyjadrujú v knihe aj viacerí architekti. Pre nich je problém nových zásahov do starej historickej štruktúry jednou z najnáročnejších úloh súčasnej architektúry.
Po prelistovaní tejto prvej knihy sa človek zamyslí nad našou históriou, nad nezrelosťou povojnovej doby a režimu, ktorý chcel vytvárať „nový šťastný svet“, i nad názormi vtedy významných architektov i novo sa formujúcej metodiky pamiatkovej ochrany. Na obrázkoch z pôvodnej Vydrice a Zuckermandelu si človek uvedomí bohatosť a obytnú kvalitu mestských priestorov, ktoré sa tu vrstvili po stáročia a nachádzali vhodné formy zástavby pre túto exponovanú polohu pod hradným bralom a na terasách nad riekou.
Život v takýchto štvrtiach má svoje špecifiká. Vodný fenomén veľrieky bol prioritný pri založení miest a Bratislava tu vznikla práve vďaka existencii rieky a brodu. Prečo sa táto lokalita dôstojne nerozvíjala v storočiach, keď sa kládli základy veľkomiest ako Viedeň, Budapešť i Praha. Bratislava bola po odchode uhorských úradov do Budapešti v 19.¤storočí provinčným mestom. Hrad bol od roku 1813 ruinou. Pod ruinou prirodzene nebývala šľachta ako na Malej strane v Prahe. Dunajské nábrežie sa postupne pauperizovalo. Aj v židovskej štvrti zostávali iba chudobnejší občania. Bohatší židovskí obchodníci sa integrovali s ostatným obyvateľstvom v meste. Začiatok zániku týchto štvrtí treba vidieť v 150-ročnom procese hospodárskeho úpadku mesta, ktorý zavŕšil socializmus.
Negácia minulosti
Bratislava rástla po druhej svetovej vojne hlavne kvantitatívne a potrebovala expandovať na druhú stranu Dunaja rýchlo, lacno a panelovo. Takáto možnosť však neexistuje, ako hovoril architekt Gočár: „Stavať možno rýchlo a lacno, ale nie dobre. Rýchlo a dobre, ale nie lacno. Tretia možnosť neexistuje.“ O tom sa presviedčame v petržalských panelákoch doteraz. V dobe búrania Podhradia existovala programová „negácia minulosti“.
Podľa Jána Bakoša sa pamiatky rozdelili na čisté, progresívne a dekadentné, ktoré nebolo treba chrániť. K takýmto pochybným patrilo aj Podhradie, kde sa podľa pamiatkarov nachádzali iba tri objekty hodné ochrany. Ani neologická synagóga sa nedostala do kategórie pamiatok. Na Podhradí sa nechránila jeho priestorová urbánna štruktúra, ktorá tu bola najvzácnejšia z celomestského hľadiska. Vrcholom technokratického a ideologického cynizmu boli tézy urbanistu Kamila Grossa k územnému plánu Podhradia, kde sa k vzťahu k pamiatkam vyjadruje: "Ochrana pamiatok nemôže byť samoúčelná. Nemôže znehodnotiť alebo prekážať urbanistickej koncepcii vyššieho rádu. Zabezpečenie dopravy je oveľa dôležitejšie ako komponent ochrany pamiatok.“ A tak sa začal stavať most, likvidovali sa zvyšky Vydrice a Rybného námestia.
To je už predmetom bádania druhej knihy Eduarda Nižňanského a Ivana Bútoru Stratené mesto, ktorí si kladú otázku: Kto zbúral Podhradie? Odpoveď, prirodzene, nie je jednoznačná, ale dá sa súhlasiť s vymenovaním viacerých príčin zániku jeho urbanistickej a stavebnej štruktúry. Z nich možno spomenúť stav spoločnosti, nejasnú metodiku pamiatkovej ochrany, nedostatok historického povedomia, technologický cynizmus nového zriadenia, modernistické corbusierovské megalomanstvo až po objektívne historické skutočnosti a ideologické zámery nového režimu. Kniha prináša vzácnu rekapituláciu rokovaní a príprav výstavby mosta v posledných rokoch pred zbúraním synagógy. Záverečná kapitola knihy Stratené mesto od Miloša Žiaka predstavuje projekt revitalizácie historickej pamäti, ktorý sa v súčasnosti realizuje aj v makete zbúranej synagógy.
Vydavateľstvo Marenčin PT vydalo v tomto roku tretiu knihu súvisiacu s témou synagógy. Kniha Zuzany Ševčíkovej Zbúraná židovská Bratislava po prvýkrát komplexne vo virtuálnej forme predstavuje zbúrané židovské štvrte v Bratislave. Práve židovská komunita súvisela so strategickou časťou Bratislavy, jej historickou ikonou – Podhradím. Bratislavská triáda – Bratislavský hrad, Dóm sv. Martina a Dunaj – svieti po rekonštrukcii Hradu a Dómu na hradnom návrší v plnej kráse. Chýba jej však jedna kultúrna vrstva a jednotiaca podnož so zástavbou v menších mierkach v zeleni s terasami plynule sa šplhajúcimi po svahu a prepájajúcimi Hrad s riekou. Tak ako dominantám chýba jednotiaca štruktúra, chýba väčšinovým etnikám prepájajúca medzinárodná kultúra, ktorú predstavovala židovská komunita. Multifunkčná stredoeurópska kultúra môže aj v Bratislave dobre fungovať len s obyvateľmi s viacnásobnou identitou. Realizácia makety bývalej neologickej synagógy určite obohatila Bratislavu. Jej trochu pudingový dizajn možno nekorešponduje s pamätníkom holokaustu, ale prináša revitalizáciu historickej pamäti, čo bolo zámerom autorov projektu.
Text a foto: Ján M. Bahna
