Na nádvorí SNG vytvorili „neviditeľný“ letný pavilón, ktorým sa opäť zviditeľnili: ich sezónny projekt je nominovaný na architektonickú cenu CEZAAR, ktorú už raz získali – vtedy za interiér kníhkupectva Alexis v bratislavskej Cvernovke. Teraz riešili exteriér.
V akých domoch bývate? Už ste si stihli postaviť vily? Snívate o luxusnom bývaní?Martin Jančok:
O vile ani o luxusnom bývaní nesnívam. Nie je na to dôvod ani príležitosť. Vystriedali sme s priateľkou niekoľko podnájmov. Zistili sme, že nám vyhovuje raz za čas zmeniť adresu. Teraz sa situácia trochu zmenila. Kúpili sme si malý byt a pustili sa do rekonštrukcie. Je to iná skúsenosť, oveľa osobnejšia. Ale tiež to asi bude len prestupná stanica.
Aleš Šedivec: Ja to mám podobné. Žijeme s partnerkou v byte v bratislavskom Starom Meste a o vlastnej vile ma zatiaľ snívať nenapadlo. Architektúra momentálne nie je lukratívna profesia, takže sa sústredím na reálnejšie vízie. Ak o niečom snívam v súvislosti s mojím bývaním, tak sú to skôr také momenty – veľké okno, krb a podobne.
Aleš, vy ste strávili rok v Londýne – pracovali ste v nejakom ateliéri?
Bol som tam aj s mojou partnerkou Barbarou na stáži. Pracovali sme v architektonickom štúdiu AOC, ktoré v tom čase sídlilo na známej Brick Lane, ktorá je dejiskom jedinečných nedeľných trhov. Vycestovať sme sa rozhodli až po škole, aj preto sme zvolili Londýn. Chýbala nám zahraničná skúsenosť, takže sme chceli ten zážitok nahustiť a Londýn je známy množstvom kultúrnych akcií a skvelej architektúry. Dôležitým dôvodom bola pre mňa tiež angličtina, pretože som asi posledný Slovák, ktorý maturoval z ruštiny.
Viete niečo napríklad o súčasnej ruskej architektúre? Čo dnes vedia o sebe navzájom národné architektúry? Zasiahla globalizácia aj túto oblasť?M. J.:
Dnes sa už len ťažko dá niečo nazvať „národnou architektúrou“. Sú evidentné viaceré globálne trendy. Môžeme sa však na to pozrieť čisto geograficky. O súčasnej ruskej architektúre veľa neviem. Mohlo mi niečo ujsť, ale nezaznamenal som zásadnejšie počiny. Môže to byť preto, že v Rusku, podobne ako v ostatných postkomunistických krajinách vrátane Slovenska, stále nevznikli priaznivé podmienky na rozvoj kvalitnej architektúry. V prostredí, kde je hlavným cieľom rýchly zisk, exkluzivita alebo osobné blaho jednotlivca, vzniká hodnotná architektúra len zriedka. Zaujímavé je porovnanie slovenskej a českej scény. Kým česká sa javí na celkovo vyššej úrovni, tak slovenská má síce veľké rozdiely v kvalite, ale súčasne je podľa mňa odvážnejšia a dokáže prekvapiť.
Keď ste vyhrali s kníhkupectvom Alexis cenu CEZAAR, dosť sa o vás písalo, a to aj na zahraničných portáloch. Sami ste sa ponúkli do pozornosti?A. Š.:
Ocenenie CEZAAR nám asi dodalo trochu sebavedomia, a tak sme trochu medializácii pomohli tým, že sme projekt poslali na tri svetovo najnavštevovanejšie blogy o architektúre a dizajne. Potom sa to už šírilo samo. Bolo príjemné objavovať fotografie nášho projektu s textami v azbuke, japončine alebo arabčine.
M. J.: Americký magazín Flavorwire zaradil kníhkupectvo Alexis medzi dvadsať najkrajších na svete. To bol moment, keď sa oň začali zrazu zaujímať aj médiá u nás. Ešte to asi chvíľu potrvá, kým dokážeme podobné veci oceniť skôr, ako na to poukáže niekto zo zahraničia.
Zmenil tento úspech váš život?M. J.:
Žiadna radikálna zmena to nebola. Zákazky nás nezavalili. Na druhej strane však musíme priznať, že zrejme aj vďaka úspechu kníhkupectva Alexis nás oslovila Slovenská národná galéria s úlohou vytvoriť akúsi letnú čitáreň na nádvorí Vodných kasární. Z toho neskôr vznikol Letný pavilón SNG.
Je Bratislava pekné mesto?A. Š.:
Bratislava bola pekným mestom, ktoré sa v relatívne krátkom čase veľmi rozrástlo. V priebehu storočia sa zo 60-tisícového mestečka stalo mesto s 600-tisíc obyvateľmi a za ten čas sa tu vystriedalo niekoľko politických režimov. Za socializmu sa popri snahe ubytovať všetkých nových obyvateľov úplne zabudlo na to, čomu hovoríme verejný priestor. Najsmutnejšie je, že takýto vzťah k spoločnému vlastne pretrváva dodnes. Architektúra končí za privátnymi stenami a nikoho nezaujíma, čo sa deje vonku. Takže, ak vnímame hlavné mesto cez urbanistické súvislosti alebo verejný priestor, vyzerá to, že Bratislava nechce byť pekným mestom. Vnútri mesta je však stále veľký potenciál a obrovské bohatstvo v podobe veľmi rozdielnych prírodných kvalít – na jednej strane je karpatský chrbát, na druhej strane Dunaj s lužnými lesmi. A toto všetko je len pár minút od kompaktného rakúsko-uhorského centra.
Váš letný pavilón však Bratislave ako ozdoba nezostane – je to len sezónna stavba. Objaví sa niekde inde ten pavučinový projekt?M. J.:
Na nádvorí je od júna do októbra. Slovenská národná galéria má prejsť veľkou rekonštrukciou. Možno sa pavilón niekde ešte zrecykluje, ako aj my sme v ňom recyklovali lešenie, ktoré použil Imro Vaško pred niekoľkými rokmi v dvorane ministerstva kultúry. Narazili sme naň počas prehľadávania skladov galérie, kde sme hľadali dostupný materiál, aby bolo možné zrealizovať projekt s minimálnymi nákladmi. Dalo by sa povedať, že recyklácia a nízky rozpočet sú spoločnými menovateľmi viacerých našich projektov. Snažíme sa z minima dosiahnuť maximum.
A. Š.: Sezónnosť bola súčasťou zadania. Chceli sme postaviť veľmi jemný systém, ktorý v priebehu leta dokáže zachytávať rôzne aktivity. Zavesené hojdacie siete, kaviareň, pieskovisko pre deti alebo sochy z depozitu SNG ohraničujú arénu pre koncerty alebo šport. Na začiatku sme zámer konzultovali s kamarátmi a takmer všetci tvrdili, že na nádvorí je akási zlá „karma“, že je tam hluk z cesty, silný vietor a zachráni to len stena izolujúca nádvorie. My sme sa rozhodli ísť opačnou cestou, nech je všetko transparentné a viditeľné. Funguje to. Ľudia pavilón používajú celé leto, dokonca aj v pondelok, keď je galéria zatvorená, si tam nosia deky a piknikujú.
Čo príde ďalšie z vašej dielne?M. J.:
Už dlhšie robím na revitalizácii neologickej synagógy v Žiline. Nedávno sa v nej konala prvá výstava. Nazvali sme to Pootvorenie a je prvou zo série, ktorá bude prebiehať počas postupnej premeny na výstavné priestory. Po prvých úpravách je interiér synagógy konečne odhalený v celej svojej pôvodnej výške. Záujem verejnosti je veľký a prilákalo to aj mnohých pamätníkov. Budova je z roku 1931, projektoval ju významný nemecký architekt Peter Behrens. Ako synagóga fungovala len niekoľko rokov, do vojny. V päťdesiatych rokoch v nej zriadili divadlo, neskôr slúžila ako aula vysokej školy dopravnej a potom ako kino. Počas toho bol jej interiér niekoľkokrát drasticky prestavaný. Spoločne s Marekom Adamovom, Fedorom Blaščákom a ľuďmi zo žilinského kultúrneho centra Stanica sa pokúšame zviditeľniť tento zabudnutý monument a vrátiť mu život.
Nezávidíte si, keď jeden má takú atraktívnu prácu?A. Š.:
Nemáme si čo závidieť. Sme na tom zhruba rovnako. Dva-tri kľúčové projekty sme realizovali spolu.
Čítate knihy, chodíte do divadla?A. Š.:
Mám pocit, že architekti vo všeobecnosti čítajú málo. Keď sa dostanete domov o desiatej večer, ťažko sa hľadá energia na otvorenie knihy. Kvôli čítaniu chodíme raz za čas na dovolenky.
Keď ste robili kníhkupectvo Alexis, nedostali ste aj balíček kníh od majiteľa pána Sládečka?M. J.:
Kúpili som si tam pár kníh za zvýhodnenú cenu. Boli to poväčšine odborné knihy.
A filmy pozeráte?A. Š.:
Veľmi často, pretože je to časovo efektívnejšia forma zážitku. Film máme radi a aspoň dva filmy za týždeň musia byť. Momentálne mám rozpozeraný seriál Hra o tróny, ale páčil sa mi aj posledný Batman. Silným bol pre mňa iránsky film Separation alebo Trierova Melancholia o konci sveta.
M. J.: Pred týždňom som videl Take shelter, film o mužovi, ktorý tuší katastrofu a buduje úkryt pre seba a svoju rodinu. Po celý čas nie je jasné, či to je úkryt pred živelnou pohromou alebo pred ním samým. Je to veľmi napínavé, aj keď sa dohromady takmer nič nedeje.
Slovenských hercov poznáte?A. Š.:
Niekoľkým som dokonca pomáhal s bývaním. Slovensko je malé, poznám našich hercov, maliarov, futbalistov.
Ako ste na tom s módou? Ešte nosia architekti čierne roláky?A. Š.:
Ja som si kvôli cene CEZAAR konečne kúpil sako. Čierne.
M. J.: Nosím tenisky, kým ich úplne nezoderiem. Tradičné klišé, že my architekti sa radi obliekame do čierneho, potvrdzujem. Módu nesledujem.
Aká je dnes výbava architekta – stačí mu počítač alebo robí ešte aj redisovým pierkom?M. J.:
Myslím, že ešte stále sa študenti v prvých ročníkoch učia rysovať klasickými pierkami. My s nimi už nerobíme, je to neefektívne. Výkresy sa robia na počítači, ale čo sa týka procesu navrhovania, každý má svoje metódy. Niekomu vyhovuje skicovať, niekomu vyrezávať modely, iný si robí vizualizácie alebo koláže. Podľa mňa je zaujímavé to kombinovať, pretože každá forma interpetácie môže overiť niečo iné. A niekto je taký dobrý, že to rovno naseká za pár dní a môže fakturovať! My však nie sme takí šikovní.
Aj vaše priateľky sú architektky?M. J.:
Moja priateľka je dizajnérka, Alešova architektka. Rozumieme navzájom svojej práci a máme pre ňu pochopenie. Aj preto môžeme tráviť pri práci toľko času. Na viacerých projektoch spolupracujeme, niekoľko rokov sme sedeli v spoločnom ateliéri.
Sú architekti verní? Patria medzi typy atraktívne pre ženy, aspoň z filmov to tak vyznie…A. Š.:
Áno, vo filmoch – tam sa dalo na architekta ako symbol príťažlivosti vždy spoľahnúť. Až kým Woody Allen pri svojom poslednom filme Do Ríma s láskou nepochopil že toto staré klišé je skvelá téma pre sarkazmus. Obraz filmovo atraktívneho architekta platil v dobách, keď jeho spoločenská váha bola celkom iná ako dnes.
M. J.: Presne tak, architekt stráca dôveru verejnosti. Kedysi mal status odborníka, niekoho, kto zastáva záujmy verejnosti. Dnes už to neplatí. Zrejme aj preto, že v posledných desaťročiach nemá dosah na zásadné rozhodnutia ovplyvňujúce budúcnosť miest. Tie sú v rukách politikov a záujmových skupín. Stáva sa len vykonávateľom developerských plánov, dekoratérom bezduchých stavieb.
A. Š.: Nedôvera v architekta súvisí aj s tým, že mu je prisudzovaná zodpovednosť za „sivé králikárne“, ale ten problém je širší.
Sú sídliská ozaj králikárne?A. Š.:
Panelovým sídliskám sa nedá uprieť to, že v krátkom čase a za nízke náklady ubytovali naozaj veľa ľudí. Ak mám porovnať napríklad Petržalku a Dlhé diely – sídlisko, ktoré sa realizovalo hlavne po roku 1990, tak podľa mňa je Petržalka omnoho lepšie sídlisko. Je totiž len akousi obytnou infraštruktúrou, ktorá ponechala značné priestorové rezervy na dotvorenie. Dlhé diely sú asi trikrát hustejšie, ako mali byť. Takže ani králikárne sa nedajú vnímať čiernobielo. Príkladom kvalitného sídliska je Ružinov, ktorý postupne obrástol zeleňou, ako to jeho architekti zamýšľali.
Môžu sa architekti vzoprieť investorom?M. J.:
Problém nie je len na strane investorov. V prvom rade sa musí zmeniť postoj nás architektov. V čase ekonomického rozmachu nebol čas klásť otázky. Bolo treba rýchlo stavať, kvantita išla na úkor kvality. Musíme sa naučiť byť aktívnejší, vnímavejší a zodpovednejšie pristupovať k tvorbe prostredia, ktoré nás obklopuje. Rehabilitovať postavenie architekta v spoločnosti nebude ľahké. Teraz je na to príležitosť, recesia to umožňuje. Je čas prehodnotiť svoj prístup. Nakoniec, uvedomujú si to už aj investori. Postupne zisťujú, že úspech projektu sa nemeria len v štvorcových metroch získanej podlažnej plochy.
Martin Jančok
Narodil sa … 1978 v Prešove. Fakultu Architektúry STU v Bratislave absolvoval v roku 2004. Pôsobil v architektonickom ateliéri zerozero, kde sa pričinil na viacerých kľúčových projektoch a realizáciách, ktoré si získali domácu i zahraničnú pozornosť. Bol zodpovednou osobou v rámci účasti zerozero na medzinárodnom výskumnom projekte City Visions Europe a vo víťaznom návrhu pre maďarské mesto Ajka v prestížnej medzinárodnej urbanistickej súťaži Europan 10. V rozšírenom tíme zerozero untd sa podieľal na realizácii expozície Pavilónu Českej a Slovenskej republiky na 11. bienále architektúry v Benátkach v roku 2008. V roku 2010 založil PLURAL.
Aleš Šedivec
Narodil sa … 1978 v Žiari nad Hronom. Študoval na FA STU v Bratislave a na VŠVU v Bratislave, kde v roku 2006 získal diplom. Po štúdiu absolvoval stáž v architektonickom ateliéri AOC architecture v Londýne. V roku 2008 založil architektonickú platformu Totalstudio, ktorá sa venuje architektúre, dizajnu a urbánnym stratégiám. Je zakladajúcim členom občianskeho združenia Punkt, ktoré stojí za projektmi ako Localicon alebo Dobrý trh. Spolu s Martinom Jančokom je laureátom ceny CEZAAR 2011 za projekt kníhkupectva Alexis.
Text: Helena Dvořáková pre magazín Pravdy
Foto: Ľuboš Pilc, Martin Jančok, Ľubo Bechný
