Lekárka na Kube bojuje s pandémiou: Únava? Cítim ju, keď padne adrenalín...

„Naša každodenná prax sa s nástupom choroby zmenila,“ hovorí štyridsaťšesťročná doktorka, ktorá pôsobí od roku 1998 v zdravot­níckom centre v havanskej štvrti Vedado. Keď Liz každé ráno vychádza z domu, sprevádza ju jej manžel Ruben, lekár všeoobecného zdravotníckeho zariadenia. Krátko pred ôsmou hodinou je možné oboch vidieť, ako sa spolu rozprávajú, ruka v ruke a rúškom na tvári. A potom sa rozídu každý za svojím dlhým pracovným dňom.

„V tejto dobe sa vídame len veľmi málo, pretože sa manžel vracia neskoro. A keď sa vidíme, hovoríme o práci a o deťoch,“ hovorí Liz. „Zvyčajne som predovšetkým profesorkou, učím budúcich lekárov,“ vysvetľuje. S príchodom epidémie sa však zavreli školy a tak jej teraz študenti pomáhajú v jej poslaní. Sprevádzajú ju dve študentky. Tri ženy postupne zvonia pri každom byte a pýtajú sa, či jeho obyvatelia nemajú kašeľ alebo horúčku.

Táto aktivita lekárov (platená v prepočte asi 50 eur mesačne) a povinná izolácia všetkých pozitívne testovaných osôb doteraz umožnili krajine s 11,2 miliónmi obyvateľov postup epidémie zadržať. „Na týchto každodenných pochôdzkach sa zúčastňujeme všetci a študenti majú postupne jeden deň v týždni voľno,“ hovorí lekárka.

Na voľno by mala nárok aj Liz, ale nevyužíva ho. „Som radšej so študentmi, aby vedeli, že je ich práca významná, že sa podieľajú na tom, aby táto choroba nezabíjala,“ uvádza.

Kým Liz pracuje, jej starší syn vykonáva vojenskú službu neďaleko americkej námornej základne Guantanamo. Mladší, ktorý má dvanásť rokov, je doma. Je v piatej triede a od doby, čo boli zatvorené školy, sleduje vyučovanie v televízii. Dohliadajú na neho prarodičia.

Čo si myslia o tom, že jeho rodičia stoja v prednej línii boja s koronavírusom? „Je zvyknutý. Od tej doby, čo sa narodil, vídal nás vždy oboch ponorených do práce, či už išlo o dengue alebo choleru,“ hovorí Liz. V rokoch 2003 až 2006 jeho otec dokonca pôsobil vo Venezuele.

Liz sa zameriava predovšetkým na pacientov s cukrovkou a niektorých prijíma vo svojej ordinácii. Väčšina jej však volá z domova, lebo vedia, že sú voči vírusu zraniteľní. Liz tiež ďalej dáva hodiny. „Je veľmi dôležité vychovávať našich zdravotníkov,“ zdôrazňuje.

Lekárka priznáva, že je trochu zavalená prácou. „Ale necítim sa unavená, pretože viem, že robím svoju povinnosť, niečo užitočného. Únava príde možno potom, až adrenalín poklesne,“ hovorí. Trie si ruky, ktoré ju bolí po očkovaní v rámci klinického testovania lekárov s cieľom podporiť ich imunitu. Priznáva, že je trochu stresovaná.

„Keď dodržiavam všetky bezpečnostné opatrenia, nie je dôvod, prečo by som sa mala nakaziť, nie je dôvod mať strach a prenášať ho na rodinu a pacientov,“ zdôrazňuje.

Večer potom pociťuje uspokojenie, keď počuje susedov tlieskať. „Je to veľmi dojemné a nie je to potlesk len pre zdravotníkov, ale pre všetkých, ktorí denne pracujú vo verejnej doprave, v obchode. Je to potlesk pre život,“ dodáva.