Barbora Švidraňová: Nájsť si muža na Slovensku je pre mňa problém
Foto: Oriflame
Takmer ako nepopísaný list papiera – tak som vnímal Barboru Švidraňovú, keď som vyrazil na rozhovor s ňou. Temperamentná? To neskryje. Plná emócií, pretlaku myšlienok a pohľadov na svet, ktoré sa nebojí podrobovať analýzam. Uvažuje nad vecami a rozmýšľa, aký zmysel majú. Dáva ich do kontextu a vníma citlivo. Prekvapila ma? Priznávam, trošku áno. Nebudem divák, ktorý za ňou dobehne po predstavení, aby jej prekvapený povedal, že je úplne iná ako v televízii. Ale verte, prezradila nám aj to, čo ste o nej možno vôbec netušili.
Nikdy ste vraj nechceli byť herečkou. Kedy sa to zlomilo a upreli ste pozornosť práve k hraniu?
Do divadla som chodila už ako malá. Herectvo ma fascinovalo, keď som ho videla v televízii. Žiadne ambície ani plány ako veľa mojich kolegýň som však nemala. Venovala som sa spevu a tancu, chodila som do zboru, viac ma lákali práve tieto smery. Pôvodne som chcela ísť študovať operný spev na konzervatórium, ale rodičia mi spoločne s učiteľkou spevu moju túžbu vyhovorili. Dobre spravili. Nastúpila som na gymnázium, s umením som zostala v prirodzenom spojení. Už počas strednej školy som účinkovala v žilinskom divadle, spievala som aj tancovala. Hosťovala som napríklad v muzikáloch Na skle maľované alebo Cigáni idú do neba. Práve tam som si začala viac uvedomovať aj samotné herectvo.
Nástup na Vysokú školu múzických umení bol teda prirodzenou cestou.
Priznám sa, dlho som si istá nebola. V tom čase ma už samotní kolegovia z divadla začali nahovárať, aby som skúsila štúdium herectva. Lenže ja som mala pocit, že k hudbe mám bližšie. Rozhodla som sa napokon, že vyskúšam študovať v Brne. Úlohu zohrala šťastena, alebo náhoda – v Bratislave na VŠMU otvorili ročník muzikálového herectva. Skončila som v našom hlavnom meste. Až na škole som však reálne okúsila, čo to je hrať. Do Bratislavy som prichádzala ako speváčka a tanečnica, škola vo mne objavila aj herečku.
Pamätáte si ešte na prvú rolu, pri ktorej ste odrazu museli vynechať spev a tanečný pohyb a museli pracovať len s jazykom a hereckým prejavom?
Áno, bola to Zorica Dorkovičová v hre Dom v stráni, kde ma obsadil pán režisér Ľubomír Vajdička. Bola som prváčka na škole a zrazu vedľa mňa stála Milka Vášáryová aj s Jurajom Slezáčkom a so Soňou Valentovou. Bolo to úžasné. V prvom ročníku ešte človek veľmi nevie, čo sa bude na javisku diať, ako ma situáciu prežiť a zvládnuť. Vďaka nim som však nadobudla sebavedomie, akúsi javiskovú suverenitu. Keď vás pani Vášáryová chytí za ruku a povie, bude to dobre, uveríte tomu. Má silu osobnosti, dokáže nabudiť a potlačiť vás, aby ste zo seba vydali dobrý výkon. To, že som stála ako mladá žaba na javisku s legendami, mi nesmierne pomohlo.
Foto: SITA, Andrej Balco/SND
Dodnes sa venujete všemožným umeleckým aktivitám. Herectvo, zábava v televízii, divadlo, spev a vlastná kapela, s ktorou ste nedávno vydali nový album. Pestrosť je asi vaše obľúbené slovo.
(smiech) Aspoň sa človek nenudí. Ale vážne, pre mňa ako umelca, ktorý sa snaží stále rásť a niečo nové sa učiť, je každá príležitosť úplne iná. Televízna tvorba je odlišná od filmovej a tá sa zase líši od práce v divadle. Koncert má celkom inú energiu ako divadelné herectvo. Na všetkých veciach sa učím ako performer – účinkujúci. Kde treba pridať, kde ubrať, čo je dôležitejšie odovzdať divákovi v divadle a čím zase zaujať fanúšikov na hudobnom vystúpení.
Dokázali by ste niečo z týchto aktivít oželieť?
Momentálne vnímam, že divadlo a hranie išli trochu do úzadia. Sústredila som sa na koncertovanie, a to je časovo náročná vec. Pri speve sa cítim najslobodnejšia. Som človek, ktorý si určuje, ako bude vystúpenie vyzerať, režírujem si ho. Ruka v ruke s tým ide aj väčšia zodpovednosť, no možno práve vďaka nej ma to baví. Niečo obetovať a úplne sa toho vzdať by mi bolo ľúto. Som perfekcionista a pracovitý človek, ktorého baví učiť sa nové veci a zdokonaľovať sa. Čím viac viem, tým širší obzor mám. Som použiteľnejšia pre biznis aj šoubiznis. Napríklad v šou Tvoja tvár znie povedome mi profesionálne základy tanca a spevu skutočne pomohli. Kedysi som nerozumela, prečo musím toľko cvičiť na klavíri. Prečo nestačí hrať hodinu, ale musím hrať štyri, pýtala som sa v duchu. Dnes viem, že to bolo správne. Aj keď si sadnem ku klavíru po dlhšej pauze, výsledok bude v poriadku. S tancom je to podobné. Vaša pamäť a nielen tá v hlave, ale aj svalová pohybová pamäť fungujú. A práca na sebe samom sa vždy zúročí.
Hovoríte, že práve pri hudbe sa cítite najslobodnejšia. Ale je vôbec hudba slobodný žáner, ak sa má prispôsobiť tomu, aby bola úspešná, populárna, počúvaná a hraná?
Slovensko je veľmi malý trh a alternatívne žánre, od funky cez soul a jazz, počúva zhruba dvadsať percent ľudí, možno ani to nie. Dostať ich medzi poslucháčov nie je jednoduché. Neexistujú špecializované rádia, relácie, ktoré by podporovali alternatívu. Koncerty nie sú až také žiadané. Mám veľa kamarátov muzikantov, ktorí tvoria, robia skvelú muziku, investujú do nej peniaze – nemálo peňazí. Každý mesiac posielajú do rádií novú pesničku a nedočkajú sa ani odpovede. Neviem, kde je ten limit – prečo práve táto skladba nie a prečo iné áno. S tým bojuje celá mladá generácia hudobníkov. Ktohovie, možno sa to časom zmení – rádiá nemôžu donekonečna hrať Elán.
Foto: SITA, Jozef Jakubčo
Nie je efektívnejšie prispôsobiť sa väčšinovému vkusu?
Mala som možnosť ísť cestou prispôsobenia sa. Mohla som sa inšpirovať inou hudbou, než akú počúvam, obrátiť sa viac ku komercii, k vyhľadávanému mainstreamu. Ale bolo mi to proti srsti. Nadobudla som pocit, že tak oklamem poslucháča, nedám mu, čo naozaj cítim, s čím som stotožnená. V hudbe, ani v umení vo všeobecnosti sa nevyplatí byť vypočítavý. Človek môže uspieť s jednou pesničkou, ale potom akoby ho zem prehltla. Som vytrvalec. Radšej budem postupovať pomaličky. Možno potrvá desať, možno pätnásť rokov, kým si ľudia obľúbia hudbu, ktorú robím. Byť rok hviezda a skončiť tak, že po mne neštekne ani pes – tadiaľ sa nechcem uberať.
Poznajú vás z televízie a komerčných projektov. To je na Slovensku často klinec do rakvy aj pre úspech v serióznych médiách. Akoby vás nechceli zbaviť nálepky zabávača. A odrazu nedokážete zapadnúť tam ani tam.
Cítim, že sa to deje. Mnohí ľudia kladú otázku – prečo spievaš jazz, keď si účinkovala v zábavnej televíznej šou? Akoby nedokázali odfiltrovať, že napríklad Tvoja tvár znie povedome je len šou, kde ako herečka s istými schopnosťami robím zábavu. Nie som to ja. Nie je to prezentácia mojej hudby. Ak ma niekto naozaj chce spoznať, vyhľadá si moju vlastnú muziku. Ak chce byť niekto mojím fanúšikom, mal by ma spoznávať cez autorskú tvorbu. Podobné je to so seriálmi. Mnohí diváci nechápu, že ak v seriáli niečo hrám, toho istého sa nemusia dočkať v divadle. Herec sa potrebuje vyvíjať – nemôžem hrať celý život mrchy. A nie je to ani jediná poloha, ktorú by som zahrať zvládla. S tým má publikum však občas problém. Stala sa mi aj situácia, že mi návštevníčka po predstavení povedala: Veď vy ste úplne iná, ako som si predstavovala. Ľudia sú zvyknutí iba prijímať, chýba túžba zisťovať niečo viac. Stačí im to, čo vidia v televízii. A to, čo tam vidia, je sväté. Pre umelcov je to trošku na škodu.
Nie je potom televízia a popularita v nej dvojsečnou zbraňou?
Jednoznačne podľa mňa je. Lenže my herci a speváci nemáme inú šancu sa zviditeľniť – len cez obrazovky. Stretávam sa často s tým, že ma niekto zavolá na firemnú párty – objedná si Barboru Švidraňovú, ale očakáva, že budem spievať Adele. Ale ja nie som Adele. Bojujem s tým, že ľudia chcú vidieť, na čo sú zvyknutí. Po ničom novom akoby netúžili. Občas sa bije moja tvorivá osobnosť s osobnosťou, ktorú zrodila televízia.
Odmietate podobné ponuky?
Snažím sa to miešať. Mám obľúbené skladby aj od mainstreamových spevákov, s kapelou upravíme aranžmány, skúsime to urobiť trošku inak, pohrať sa so známymi hitmi. A k nim pridávam vlastnú muziku. Nie je vždy jednoduché ustriehnuť mieru toho, aby som sa cítila ešte ako autorská speváčka.
Nespochybňujete, že práve televízia je v slovenskom priestore spôsob, ako sa presláviť. Jedna vec je účinkovanie v zábavnej šou, ale vy máte skúsenosti aj so seriálovou tvorbou. Panelák či Búrlivé víno – oba seriály vám prihrali rolu mŕch. Máte občas pocit, že vás v nich zaškatuľkovali?
Slovensko je malý trh na pomerne veľké množstvo hercov. Osvedčila som sa ako mrcha, a tak musím čeliť tomu, že ma scenárista alebo režisér chce znovu vidieť práve ako negatívnu postavu. Akoby sa báli skúsiť to aj inak – ponúknuť mi charakter, ktorý bude odlišný od všetkého, čo som doteraz zahrala. Samozrejme, je to riziko – môže panovať strach, ako ma budú vnímať diváci, či to na kamere zafunguje, či to zafunguje práve doma v obývačkách pred televízorom. Potešilo by ma, keby niekto konečne so mnou zariskoval.
Foto: SITA, SND - Ctibor Bachratý
Keď si človek číta rozhovory s herečkami, zvyknú hovoriť, že práve zlé – negatívne – postavy sú pre nich väčšou výzvou. Ale ktohovie, možno to tvrdia práve tie, ktoré sa na plátne objavujú v pozitívnych úlohách. Je logicky pre vás väčšou výzvou práve pozitívna postava?
Vypočítavé a mocichtivé ženy sa síce hrajú dobre, ale chcela by som v sebe nájsť iný diapazón prejavov. Pri mrche ich máte oklieštené – hnev, závisť, konkrétna mimika – je to skrátka dané. Hrať v tejto energetickej škále dokáže byť vyčerpávajúce. Byť stále zlá, zákerná vás unaví a berie istým spôsobom energiu. Aj preto by som rada skúsila iný charakter – otestovala si, či som schopná divákov rozcíti. Emocionálne sa dotknúť pozitívnym spôsobom, tak ako ich dokáže rozčúliť alebo nahnevať moje hranie, keď som pred kamerou zlá.
Vás zjav a prejav istým spôsobom predurčujú na dominantnejšie a expresívnejšie postavy.
Nespochybňujem to. Na hlave mám ohnivú farbu vlasov, som otvorená a energická, pôsobím temperamentne. Je to môj naturel a nebránim sa živým, akčným postavám. Môžu byť predsa aj spravodlivo a správne divoké. Asi by ma rozčuľovalo, keby som hrala puťku, ktorá sa nedokáže v živote rozhodnúť. No tiež nechcem do konca života hrať mrchu. Ak by mi teraz prišla ponuka na nový seriál s podobnou postavou, odmietla by som.
Pred mesiacom som sa zhováral s vašou kolegyňou Judit Bárdosovou, ktorá priznala, že veľa inšpirácie na postavy čerpá v reálnom živote. Lenže ona nikdy nehrala vyslovene negatívny charakter, vy áno. Tiež sa v ňom dokážete odraziť z reálne prežitého alebo videného?
Ježišmária! Veľmi. Som človek, ktorý pozoruje okolo seba veci, vnímam reč tela, detaily a nedá sa nevnímať, koľko negatívnej energie je v ľuďoch. Niekedy stačí stáť v rade do pokladnice v potravinách – pred vami stojí žena, ktorá je taká nepríjemná na predavačku, že máte chuť ju zahriaknuť a povedať jej, aby nebola zlá. Možno to nie sú intrigy alebo zákerné konanie ako v seriáli, no vidíte tam prapôvodnú vnútornú energiu, nastavenie človeka.
Dokážu byť ženy naozaj také zlé?
Ak sú ukrivdené, frustrované, smutné a nenaplnené, vedia byť strašné.
Stali ste sa niekedy sama obeťou intríg alebo vypočítavosti či zákernosti iných?
Mám vlastné skúsenosti a nie je to nič príjemné. Myslím si však, že ich musí zažiť každý človek a zo situácie sa poučiť. Nemstiť sa. Práve naopak – nejakým spôsobom odpustiť a zabudnúť, zobrať si len to dobré. Ak v duši zostane krivda a pocit ublíženia, neprinesú nič pozitívne – len v nás hnijú.
Nemusíte byť pomstychtivý človek, ale vedieť zahrať mrchu môže byť niekedy výhoda v reálnom živote.
(smiech) Veľa ľudí sa ma pýta, či niekedy hrám na iných, aby som dosiahla, čo chcem. Neviem to. Nedokážem klamať. Hneď je na mne vidieť, že si vymýšľam a niečo zakrývam. Keď som bola mladšia, mala som podobné tendencie, ale dnes to už radšej neskúšam. Viem hrať len pred kamerou alebo na javisku. Ale som výbušná povaha. Okrem toho, že som sa narodila v znamení Býka, som tiež Drak v čínskom horoskope. Ak vo mne vzbĺkne oheň, tak dokážem byť strašne zlá. Spálim všetko okolo seba a je mi jedno, aké dôsledky to bude mať. Preto si dávam veľký pozor, aby som sa do podobných situácií nedostala. Mám naozaj veľký pohár trpezlivosti, ale ak raz pretečie, potom už je to poriadna erupcia.
Foto: Markíza
Prišli ste tak o niekoho blízkeho v živote?
Áno. Prišla.
Ak mám byť úprimný, vidíme sa prvýkrát, ale istý obraz som si o vás vytvoril ešte pred naším stretnutím. Čítal som si pár rozhovorov, videl fotografie a nadobudol som pocit, že patríte k ženám, ktoré s vlastným pohlavím až tak nevychádza – mýlim sa?
Veľa priateliek nemám. Tie blízke ženy v mojom živote sú veľmi inteligentné, rozhľadené, samostatné a zabezpečené bytosti. Silné osobnosti. Nerozoberáme spolu laky na nechty či vlasy, alebo ktorá z nás s kým spala. Rady filozofujeme, ideme do hlbších tém. Ak má niekto pocit, že som „pipina“, ktorá s kamarátkami vyráža na dámske jazdy alebo na diskotéku, mýli sa. Asi aj preto mám viac mužských priateľov – chlapov vo všeobecnosti malichernosti nezaujímajú. Zároveň však ten pomer pohlaví v mojom živote podmieňuje svet, v ktorom sa pohybujem. Mám kapelu, tam hrajú samí chlapi. V štáboch tvoria veľkú časť muži. A mne to vyhovuje, pretože mi to umožňuje byť ženou.
Kedysi ste nechceli hovoriť o súkromí. Nedávno ste však priznali priateľa, ktorý je Talian, venuje sa hudbe a žije v Londýne. Pomerne často za ním cestujete. V mojom vlastnom okolí, v mojej generácii som si uvedomil niekoľko vzťahov na diaľku. Mám pocit, akoby bolo odrazu veľa žien a mužov, ktorí si nevedia nájsť lásku na Slovensku a vedú vzťahy internacionálne. Prečo myslíte, že sa to deje?
Vrátim sa k mojim kamarátkam, ktoré som spomínala. Ich nezávislosť, finančné zabezpečenie sú v kontraste s existenčným fungovaním väčšiny Slovákov. Tam sa nachádza primárny rozdiel. A potom je to skúsenosť. Ľudia, ktorí už žili vo väčších mestách, strávili čas za hranicami, viac cestujú. Sama som v šestnástich odišla do zahraničia. Zrazu som videla iný svet. Ľudia boli rovnakí ako my, akurát trochu inak žili. Rozšírili sa mi obzory a názory. Začala som komunikovať v cudzom jazyku. Dostala som odvahu, stúplo mi sebavedomie – hovorila som si, veď ja sa viem pozhovárať aj s Angličanom a môžeme zdieľať naše názory, rozoberať ich, konfrontovať. Rada cestujem a spoznávam a práve takto som začala vyhľadávať nové miesta, zážitky, nových ľudí. Poznám aj takých, ktorým stačí celý život len sedieť doma na gauči, hoci svet nie je len o jednom meste a päťdesiatke ľudí, ktorých stretávate denne. Naša generácia už vyrastala inak. Pomohol k tomu internet, otvorené hranice, cestovanie – odrazu máme záujem vyskúšať niečo iné, spoznať nových ľudí, zážitky.
Prečo však práve zahraničný partner?
Z môjho pohľadu mám na Slovensku problém nájsť si chlapa. Po prvé ma skoro všetci poznajú. Po druhé ma všetci poznajú tak, ako ma chcú poznať a vnímať – teda cez svet seriálov a zábavného biznisu. A po tretie som tu nikdy nestretla muža, ktorý by ma mal čo naučiť. Väčšinou som ja bola emancipovaná. Žena, ktorá ho musela posmeľovať, byť dominantná, ťahať ho. Pri mužoch v zahraničí, ktorí sú nútení postarať sa sami o seba – a vedia sa o seba postarať, lebo ten svet je dravší – som pochopila, že môžem byť žena. Nie človek, ktorý musí všetko riadiť. Je to príjemný pocit. Na Slovensku som ho nezažila. Mala som smolu na partnerov, ktorých stále niečo hnevalo. Raz moja finančná nezávislosť, vlastný byt či auto, potom moja práca alebo časté cestovanie. Oni sedeli doma a terorizovali ma otázkami, prečo som stále preč a kedy sa im budem venovať. Muži akoby prevzali lajdácku povahu a to sa mi na Slovákoch nepáči.
Foto: Oriflame
Potom je tu ešte ďalšia otázka. Nemení medzinárodné partnerstvo úroveň intenzity a intimity vzťahu, ak sa odohráva vo dvoch štátoch? Nemrzí vás, ak si večer líhate do postele sama a s priateľom si len skypujete?
Jasné, že mi to niekedy chýba. Lenže naše povolanie je skrátka také. On je muzikant, ja speváčka. Jeden týždeň hrá na Srí Lanke, druhý v Austrálii, aby sa potom vrátil na dva dni do Londýna a odletel zase do Ameriky. Nie je možné, aby sme každý večer boli spolu. Sme však prepojení iným spôsobom – ak mám byť poetická, naše duše sa našli. Výdobytky modernej doby, ako je skype alebo rôzne videochaty skrátka vnímam ako nástroj na to, aby sme sa zbližovali. A spája nás hudba. Som na neho hrdá a on je hrdý na mňa. Naše povolanie je veľmi náročné na vzťahy, ale vzájomná podpora medzi nami je silná – to oceníte. Mohli by sme robiť opak, vyčítať si veci – ale vzťah by sa hneď rozpadol. Musíte hľadať cestu, ako to ide, a nie naopak.
Viete si predstaviť, že príde moment, keď sa bude musieť jeden z vás vzdať časti svojho profesijného života, aby mohol byť s partnerom?
Áno a myslím si, že to budem ja. No aj Jana Kirschner žije v Londýne, má stále spojenie s rodnou krajinou a chodí sem vystupovať. Herečka Janka Kolesárová žije v Amerike, ale lieta nakrúcať na Slovensko. Let z Londýna do Bratislavy trvá menej ako cesta autom do Košíc. Doba nám praje, vzťahy na diaľku môžu fungovať.
Barbora Švidraňová
Narodila sa 12. mája 1988 v Žiline. Je herečka a hudobníčka, pôsobí v kapele Basie Frank Band, s ktorou nedávno vydala vlastný album. Popri divadelnom hraní na viacerých slovenských scénach (SND, Mestské divadlo v Žiline) ju preslávilo aj účinkovanie v seriáloch Panelák a Búrlivé víno či v zábavných šou Hlas Česko Slovenska a naposledy Tvoja tvár znie povedome. Tam si popri úlohe účinkujúcej vyskúšala v druhej sérii aj učiteľskú rolu – robila hlasového poradcu súťažiacim. Aktuálne sa venuje predovšetkým hudbe, nedávno sa tiež stala tvárou značky Oriflame.
Článok vyšiel v ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ