Ines Papert: Z klaviristky najlepšia horolezkyňa

Katarína Sedláková, Pravda | 11.04.2017 07:00
Horolezectvo, Ines Papert Foto:
Na vrchole Mt. Waddington v kanadských Coast Mountains s Mayan Smith-Gobatovou z Nového Zélandu (v žltej bunde).
Opísať niekoľkými slovami Ines Papertovú je ťažké. Na to je zoznam úspechov tejto profesionálnej horolezkyne, ktorá sa narodila v roku 1974 v malom rovinatom saskom mestečku, príliš dlhý a jej činnosť príliš pestrá. Ines je jedna z najlepších mixových a alpských lezcov na svete, je držiteľkou viacerých rekordov. Vyštudovaná fyzioterapeutka sa presťahovala do Berchtesgadenu a štyrikrát sa stala svetovou majsterkou v ľadovom lezení. Okrem toho je niekoľkonásobná víťazka svetových pohárov. Na festivale ľadového lezenia Ouray 2005 porazila aj všetku mužskú konkurenciu! Takže v skratke: Ines je všetko, len nie priemer. So sympatickou Nemkou sme sa stretli na nedávnom festivale Hory a mesto, keď prvýkrát navštívila Bratislavu.

Vraj hráte na klavír a saxofón, je to pravda?
Ako dieťa som sa to naučila, mala som pre hudbu podobné nadšenie ako pre horolezectvo. Hrávala som pred školou i po škole, ale… moje priority sa časom zmenili. Pochádzam z muzikálnej rodiny a svoj hudobný talent som odovzdala synovi. Ten už má dnes sedemnásť rokov, chodievame spolu liezť.

Ako sa z klaviristky stane horolezkyňa?
Dobrá otázka. Svoje detstvo som prežila na rovine, kúsok od Lipska. Aj celé okolie je tam rovinaté. Jediný kontakt, ktorý som s horami mala, bolo lyžovanie v Krkonošiach. S rodičmi sme tam cestovali každú zimu. Rodičia radi rozprávajú, aká som bola neuveriteľne lenivá. Vždy, keď bolo treba vyliezť na kopec, niesť si lyže, tak som bola prvá, kto chcel ísť na chatu. Niežeby som ako dieťa nemala talent, jednoducho sa mi nechcelo hýbať. V devätnástich som sa presťahovala do bavorského Berchtesgadenu. Pôvodne som tam chcela pracovať ako fyzioterapeutka na jednej rehabilitačnej klinike, ktorá sa nachádzala uprostred hôr. Vyšla som z dverí a pred sebou mala Alpy. Začínala som od piky, s priateľmi sme chodili na turistiku do hôr alebo v zime lyžovať.

Sťahovanie práve do Berchtesgadenu bola číra náhoda či zámer?
Zapáčil sa mi obrázok hôr v katalógu a povedala som si: chcem ísť do hôr. Netuším prečo. Možno som si myslela, že by sa tam v zime dalo lyžovať. S lezením som začala až v 23 rokoch.

Je to pre horolezca neskoro?
Dnes sa hovorí: čím skôr začnete, tým lepšie. Samozrejme. Lenže dnes vidím mnohé rodiny, ktoré deti do lezenia až príliš tlačia. V puberte potom deti do lezenia celkom stratia chuť. Už toho prežili toľko a zdolali toľko ťažkých trás, že ich to prestane baviť. Často sa stáva, že deti, ktoré začnú skoro, s lezením v puberte rýchlo skončia. Ale samozrejme platí, že v detstve sa človek učí najlepšie.

U vás to však bolo naopak?
Áno, ale mňa nikto do lezenia nemusel nútiť ani prehovárať, vrhla som sa do toho z vlastnej vôle. Od začiatku som mala pre hory obrovské nadšenie a to je asi to najdôležitejšie. Ktovie, či by som dnes ešte liezla, keby som s tým začala ako dieťa. To by bolo smutné.

A čo váš syn?
Ten v horách vyrastal. S jeho otcom sme nechali na ňom, čo chce robiť. Videl však, že žijeme väčšinou vonku, chodíme lyžovať, vandrujeme, jazdíme na horských bicykloch a on sa tiež niekoľko rokov venoval horským bicyklom. Aj lyžoval. A asi pred dvoma rokmi prišiel s tým, že by sa chcel zlepšiť v lezení. Pustil sa do toho naozaj s vervou, tvrdo trénuje a chodí aj na lezecké súťaže. Ale nikdy som ho do toho nenútila.

Triedenie materiálu pri výstupe na Torres del... Foto: THOMAS SENF
horolezectvo, Ines Papert Triedenie materiálu pri výstupe na Torres del Paine v Patagónii v Čile.

Asi to preňho bolo prirodzené.
Áno, pretože aj naše cestovanie vždy bolo spojené s horami a lezením, vždy sme boli vonku. Bežné dovolenky pri mori vlastne Emanuel nikdy nezažil. Boli sme spolu v kanadských Rocky Mountains, liezli sme v púšti v USA, v Kirgizsku ma sprevádzal do základného tábora a potom sme spolu cestovali po krajine. Navštívil množstvo miest po celom svete. Tento rok sa v lete spolu chystáme do Patagónie. Raz sa ma aj opýtal: Nemohli by sme raz v živote ísť k moru a nič nerobiť? Ale vzápätí si sám povedal: Ach, nie, to by bola nuda. Aj keby sme šli k moru, tak len k útesom, kde sa dá liezť.

Čo je vlastne na horolezectve najviac fascinujúce?
Každá hora má nejakú formu, stenu, líniu, ktorá kdesi začína a vedie oko. Pre mňa je najkrajšie vidieť tú líniu v hore a vždy si poviem: tam hore sa chcem dostať. Pre mňa je to prirodzené vyústenie. Mám rada sneh a ľad, chlad mi nič nerobí, naopak neznášam dobre horúčavy. Rada skúšam vlastné hranice. Nie, kam až môžem zájsť, pokiaľ ide o riziko, ale skôr, ako ďaleko mi dovolí ísť moje telo. Je lákavé „šróbovať“ stupeň namáhavosti vždy o kúsok ďalej. A potom ma dráždia nové cesty, prvovýstupy, trasy, ktoré ešte nikto neprešiel – buď ich niekto skúsil, ale nezvládol alebo sa o to ešte nikto nepokúsil, nie sú s tým žiadne skúsenosti, nie je k tomu žiadna topografia, žiadny horolezecký sprievodca, ktorý by ti povedal, aké náročné to vlastne je.

Koľko takých miest existuje?
Ešte stále ich je veľa. Celé Himaláje sú plné vrchov, ktoré ešte nikto nezliezol, nemusia to byť len osemtisícovky. Treba byť však pripravený cestovať do odľahlých regiónov, zmieriť sa s dlhými prístupovými cestami. Samozrejme, čím bližšie sú hory k civilizácii, tým sú uzavretejšie, tak je to aj v Himalájach. Keď idem na expedíciu a cieľ je ďaleko, mám čas sa na to pripraviť. V našom rýchlo sa meniacom svete, kde je všetko prepojené, je to vzácnosť. Mám málo času na podstatné veci, ale v horách to nehrá rolu, tam sa všetko sústredí len na cieľ. Vypnem telefón, veď tam aj tak nie je signál, žiadne spojenie, internet. Aj preto si tak cením horské expedície. Je tam len tvoj lezecký partner, tvoj cieľ a nič viac.

Koľkí vlastne leziete?
Najradšej vo dvojici, nie som fanúšik veľkých tímov. Najradšej mám alpinistický štýl, to znamená liezť rýchlo a s minimálnym nákladom. Ale aj to, že keď príde zlé počasie, nemáme veľmi na výber – treba počkať. Ale malé tímy sú pre mňa tie najlepšie konštelácie, pretože som potom pohyblivejšia.

V Sade Janka Kráľa Ines neodolala a prešla sa... Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ines Papert V Sade Janka Kráľa Ines neodolala a prešla sa po lane.

Je ťažké nájsť si správneho lezeckého partnera?
Nie je to celkom jednoduché. Leziem po skalách, po ľade, vo veľhorách a väčšina horolezcov sa špecializuje buď na ťažké trasy po skalách alebo expedičné horolezectvo. Preto som mala buď partnerov na lezenie po skalách alebo po ľade alebo na vysoké hory. Thomas Senf, ktorý je fotograf a fotil aj väčšinu mojich expedícií, bol dlho mojím najobľúbenejším kumpánom na lezenie. Lenže jeho povolanie je fotografovanie, nie je lezec – ale v priebehu času sa naučil výborne liezť. Nedávno sa však stal otcom a už nie je taký flexibilný. V Patagónii sme liezli spolu s Mayan Smith-Gobatovou z Nového Zélandu, vytvorili sme naozaj supertím. Mayan lezie výlučne po skalách. Vlani som bola v Číne s Lukom Lindičom zo Slovinska, on je taký typ lezca ako ja. Alpinista aj skalolezec, vždy motivovaný, na svoj vek – nemá ani tridsať – neuveriteľne skúsený. A potom, samozrejme, musí „štimovať“ aj chémia – treba mať podobné videnie sveta aj pohľad na hory. Na výprave totiž spolu strávite veľa času, šesť týždňov. Ak je zlé počasie, celé dni ste v stane. A ak si nemáte čo povedať a čo si rozprávať, potom môže nálada rýchlo upadnúť.

O čom sa v horách rozprávate?
O všetkom – o rodine, trápeniach aj radostiach. Keď je zlé počasie, rozprávame si veselé historky.

Je rozdiel, či ste v horách s mužom alebo so ženou?
Vlastne neviem, každá žena aj každý muž sú iní. Určite by som nešla do hôr s typickým machom, vy hej? Mnohí muži majú problém prenechať niečo žene. Keď nastanú ťažkosti, potom musí dopredu muž. Na začiatku som chodila do hôr s hocikým, pretože som jednoducho chcela liezť. Dnes je pre mňa oveľa dôležitejšie, s kým leziem – s kým sa delím o čas aj historky, vlastne o časť svojho života.

Nejdú si partneri niekedy na nervy?
Ako kedy. V Patagónii sme napríklad mali s Mayan diskusie, pretože ona od začiatku zaviedla presné prídely jedla. Bála sa, že na konci nám nezostane dosť. Ale už v prvých dňoch sme takmer hladovali, len preto, že mala pocit, že nám to jedlo nevystačí. Lenže my sme súrne potrebovali energiu, aby sme mohli liezť ďalej. Hovorila som jej: hej, pokoj, veď nám to krásne vyjde. A naozaj, nakoniec nám ostali tony jedla.

Koľko váži váš ruksak?
Rôzne. Keď deň či dva zostupujeme k základnému táboru, maximálne 30 kíl. Je tam jedlo, varič, stan, karimatka, výbava na lezenie.

Čo na horách jete?
Najradšej mám krekry a slaninu alebo syr, nemám rada müssli tyčinky. A keď varíme, používame sušené potraviny vo vrecúšku – pridáme len horúcu vodu, prípadne müssli a je z toho večera.

Čítala som, že vraj rada varíte.
Áno, ale na horách to nejde, tam nemôžeme nosiť ťažké zásoby. Vysušené jedlo však skoro nič neváži. Je to škoda, ale zasa v základných táboroch býva kuchár, ktorý nám dobre navarí. Ale na horách je jedlo sparťansky redukované. V Patagónii som v lete bola dvadsať dní a celý čas sme jedli len sušené jedlo. Na hostiny je čas až po návrate domov.

Výstup na Torres del Paine na statickom lane v... Foto: THOMAS SENF
horolezectvo, Ines Papert Výstup na Torres del Paine na statickom lane v štýle bigwall.

Mali ste na horách niekedy aj strach?
Nedávno sme boli na severnej stene Grandes Jorasses pri Chamonix, neďaleko Mont Blancu, to je štvortisícovka, známa mnohými úrazmi horolezcov. Vyliezli sme tam a noc predtým som bola strašne nervózna, pretože som čítala všetky tie hrozné historky. Keby som to nečítala, určite by som hore vyliezla oveľa ľahšie, bez strachu. Nakoniec to vôbec nebol problém, mali sme super čas. Nebolo to jednoduché, ale veľmi som sa bála. Strach nie je celkom dobrý, ale môže vám zachrániť život. Keby som nemala vôbec strach, mohla by som spadnúť. Je veľmi dôležité cítiť určitý rešpekt, ale nesmie vás ochromiť strach. Človek nesmie robiť chyby z nervozity. Zvláštne je, že sa to stáva mnohým ženám – asi preto, že vyrastali viac chránené. Väčšinu dievčat totiž ich rodičia chránia, nesmú šplhať na stromy, majú si stále dávať pozor.

Aj vy ste tak vyrastali?
Nie, moji rodičia mali vždy veľa práce, a tak sme so sestrou mali veľkú voľnosť. Veľa času sme trávili v lese, na stromoch, tak trochu ako chlapci. Možno si rodičia robili starosti, ale ja som to nepociťovala. Vlastne som rada, že ma nedržali skrátka. Ja sa tiež snažím ponechať môjmu synovi slobodu, nekontrolujem stále, kde je, čo robí, či na seba dáva pozor, ale verím mu. Keď lezie po horách, musí sa o seba vedieť postarať.

A on o vás nikdy nemal strach?
Raz ho mal a povedal mi to. Vtedy som ho asi mala počúvnuť. Keď dieťa povie: mama, nechoď… Ale to bolo pred vyše desiatimi rokmi. Bola som vtedy na Marmolade a zrútila sa tam veľká skala, padala dvadsať metrov a zasiahla ma, mala som ťažko poranené lýtko. Vlastne som mala šťastie, ale poučila som sa. To boli mladé, divoké roky, keď človek chce stihnúť a vyskúšať všetko hneď.

Vraj extrémne tvrdo trénujete. Čo si pod tým máme predstaviť?
Závisí od cieľa. Ak cestujem do USA na preteky v lezení po ľade, potom je tréning iný, ako keď sa chystám liezť na sedemtisícové hory. Alebo keď chcem vyliezť ťažkú trasu v Dolomitoch, potom je základom vytrvalostný tréning. Pred expedíciami pracujem tvrdo na kondičke.

Vo fitnescentre?
Nie, vonku – behám v horách, pádlujem, lyžujem, podľa ročného obdobia. Ale neplávam, to mi nejde. Často vyjdem na hory s klzákom a zletím zasa dolu, nosím záťaž, snažím sa vyliezť veľa výškových metrov, leziem alpínske trate, trávim veľa času vonku. Ak je zlé počasie, trénujem aj v indoorovej hale.

Večera 500 metrov nad zemou. V Patagónii s... Foto: THOMAS SENF
horolezectvo, Ines Papert Večera 500 metrov nad zemou. V Patagónii s Mayan Smith-Gobatovou jedli 20 dní len sušené jedlo.

V koľkých krajinách ste už boli liezť?
Nikdy som to nerátala, Alpy majú osem či deväť krajín. Bola som v Patagónii aj v Škótsku. V Škótsku sa dobre trénuje, sú tam kvôli počasiu ťažké podmienky, nie sú tam fixné istenia, človek sa musí istiť vlastnými prostriedkami a to vždy ani nejde, chce to veľmi silnú psychiku a sebadôveru. Preto rada chodím do Škótska, som tam zodpovedná sama za seba. Beriem to ako návrat k lezeckej tradícii. Aj mladé generácie to motivuje vyjsť von z boulderingovej haly na skutočné skaly. Trebárs na alpské steny, kde nie sú na každom metri háky a dobrodružstvo je tak oveľa väčšie. Na konci dňa máš pocit: ach, to som dokázala. Nejde o riziko, ale testovanie vlastných mentálnych hraníc. Mne sa to páči, ale musím vedieť, že nespadnem dolu. Liezť celkom sólo, to nie je pre mňa. Na ťažkých cestách som vždy istená lanom. Aby som vedela, že ak sa zrútim, ešte stále prežijem.

Čo najťažšie ste zatiaľ zažili?
Patagónia bola dosť ťažká – fyzicky aj psychicky, vydržať zlé počasie. Ale ťažké to bolo aj na Kyzyl Asker pri hraniciach s Kirgizskom. Keď som bola prvýkrát v Nepále, môj kamarát a fotograf Thomas Senf zostal v tábore, pretože bol vyčerpaný a mal začínajúce omrzliny, bolo veľmi zima, tri či štyri dni to bolo ťažké. Vždy, keď prídeš domov, povieš si: teda, teraz to bolo riadne namáhavé. Ale potom ideš znova a povieš si: toto bolo ešte ťažšie. Človek vždy zabudne, aké namáhavé to bolo. Aj to ťažké bivakovanie, človek na to všetko zabudne. Pamätá si len to krásne na vrchole.

A čo bol najlepší zážitok?
Možno októbrové lezenie na Kyzyl Asker, to som na tej hore bola tretíkrát. Moja prvá expedícia stroskotala, boli ťažké poveternostné podmienky, na druhej expedícii sa nám rozpadal tím, stále bol niekto chorý, nemali motiváciu, bezpodmienečne som chcela liezť, ale ak niekto nemôže a nevládze, tak to nejde. A potom som si povedala, že ak sa tam vyberiem tretí raz, musím dobre zvážiť, s kým. To bol kľúč k úspechu. Bol zvláštny pocit, cestovať tam tretíkrát – nevedela som, či to teraz konečne vyjde, mala som trochu strach, ale podarilo sa. Niekedy je človek za svoju trpezlivosť a tvrdošijnosť odmenený.

Koľko je vlastne žien horolezkýň?
Možno päť percent, ale to je hrubý odhad, možno ich je ešte menej. Niektoré lezú len príležitostne s priateľom, ale poznám aj pár naozaj tvrdohlavých z Kanady. Alebo aj Mayan z Nového Zélandu, tá má neuveriteľnú motiváciu. Nájsť rovnováhu medzi motiváciou a rizikom, to nie je ľahké. V mojich očiach je Mayan možno až príliš ochotná ísť do rizika, to nie je kritika, ale ja taká nie som. Ani do Patagónie už by som druhýkrát nešla, zvládli sme to až na vrchol. Mayan sa tam ešte vlani znova vrátila, ale mne sa to zdalo príliš nebezpečné. Horolezci tiež musia zvládať zimu a ženy väčšinou majú problém s chladom. Je aj medicínsky dokázané, že my ženy ťažšie zvládame nižšie teploty. Ja mám šťastie a v zime je mi dobre. Keď sa človek obzrie do histórie, je len málo žien, ktoré zvládli ťažké prvovýstupy. Až v posledných desiatich či dvadsiatich rokoch sú ženy akceptované.

Prečo?
Asi to súvisí s emancipáciou. Kedysi sa verilo, že ženy majú sedieť doma, starať sa o deti, dvor a aby vždy bolo niečo v chladničke. Dnes už našťastie varia aj muži a ženy majú viac slobody. U mňa to tiež nebolo jednoduché, som slobodná matka a bývam v klasickej malej bavorskej dedine. Tiež sa tam vždy našli nejakí kritici, čo hovorili: musí to byť? Toľko rizika, veď si matka. Ale otcov sa nikto nepýtal, či sa správajú zodpovedne. Ale byť horolezcom neznamená, že ti neustále ide o život. Naopak, viem si život užívať oveľa intenzívnejšie, keď som v horách. Vraciam sa odtiaľ spokojná, plná pozitívnych zážitkov a odovzdávam ľuďom dobré emócie. Myslím, že môjmu synovi som tým nijako neublížila.

Ines na mixed route s názvom Ritter der... Foto: THOMAS SENF
horolezectvo, ines papert Ines na mixed route s názvom Ritter der Kokosnuss (Rytier Kokosový orech) M12 vo Švajčiarsku, Berner Oberland.

Túži aj váš syn byť profesionálnym horolezcom?
Nie, celkom klasicky chce študovať a pracovať.

Je pre horolezkyne ťažké nájsť si partnera? Musí to byť tiež horolezec?
Skúšala som to s jedným, ktorý nebol horolezcom, ale nefungovalo to. Teraz som s horolezcom a máme veľa spoločného.

Je teda veľa horolezeckých párov?
Áno. Ani ja nechcem byť celý čas len s partnerom, rada cestujem aj s inými ľuďmi, ale väčšina žien lezie so svojimi životnými partnermi.

Koľko času ste vlastne na cestách alebo v horách?
Dvakrát do roka chodím na väčšie cesty či expedície, trvajú do šesť týždňov. Občas si na týždeň odskočím do Chamonix alebo na dva týždne do Nórska, ale nikdy som nerátala, koľko dní do roka som mimo domova. Ak som však doma príliš dlho, začnú ma svrbieť prsty. Emanuel mi vtedy povie: Cestujme niekam. Mám pocit, že potrebujem niečo zažiť. Rada sa vraciam domov, mám pekný dom, veľa priateľov, skvelé hory, kde sa dá liezť. Ale občas musím vyraziť do sveta.

Čo robíte doma?
Vstávame o 6.06 – Manu musí ísť o pol ôsmej do školy, cestuje tam autobusom. Potom sú raňajky, ideme do školy, ja si pobalím ruksak alebo pracujem pri počítači, kým sú aj ostatní lezci pripravení vyraziť, ideme liezť do pol druhej, idem variť, dáme si so synom obed a vyrazíme buď na horské bicykle alebo lyžovať. Ale čakajú nás aj domáce úlohy, rodičovské združenie, pranie bielizne a podobné každodennosti.

A čo písanie kníh?
To už som prenechala žurnalistom. Je to samozrejme úzka spolupráca, príbehy rozprávam ja, ale napísať to, aby to bolo napínavé, to už je umenie, ktoré prenechám niekomu skúsenému. Nemám toľko trpezlivosti. Ale musím absolvovať aj schôdzky so sponzormi, mám prednášky, dávam rozhovory. Možno tým strávim aj pol roka.

Čo je váš najbližší cieľ?
V júni sa chystám do južnej Afriky, objavovať a zliezť nové trasy bez fixného istenia. A v lete pôjdem so synom do Patagónie a potom liezť s priateľom.

Ines Papert

Narodila sa 5. apríla 1974 vo Wittenbergu, vyrastala v malom severosaskom mestečku Bad Düben. Vyštudovaná fyzioterapeutka v 19 rokoch prijala miesto v bavorskom Berchtesgadene a až tam objavila svoju vášeň pre hory. Jej prvý horolezecký výstup v roku 1996 viedol na vrch Watzmann. Už po krátkom čase zdolala najvyššiu horu Ameriky, Aconcaguu. V roku 2000 sa jej narodil syn Emanuel. V tom istom roku začala vyhrávať na horolezeckých súťažiach (na svetovom pohári v Saas Fee skončila 2.) a až do roku 2006, kedy dosiahla vo svetovom pohári päť z piatich možných víťazstiev, bola striedavo prvá alebo druhá. Dnes žije v bavorskej dedine Gmain, je profesionálnou horolezkyňou a ľadolezkyňou, robí prednášky a píše knihy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ