Šéf aj človekom? Mnohí sa toho boja!

Akoby si obliekli skafander, cez ktorý zvonku nič neprenikne. Majú potrebu chrániť si kožu, držať formu a budiť dojem, že si voči nim nesmie nikto nič dovoliť. Sú často nešťastní v roli neobľúbencov, v práci i súkromí.

Chcú odstup, rešpekt a poslušnosť

Mám funkciu, tak som hneď niečo viac a každý to musí vidieť, brať ma smrteľne vážne – to je bežný prejav stotožnenia s touto novou životnou skúsenosťou. Prirodzené je to najmä takým ľuďom, ktorí bažia po výhodách, po všeobecnom uznaní, rešpekte a poslušnosti. Vychutnávajú si svoj vysoký post, ale uniká im podstata veci, že nejde len o ukazovanie sa a prezentovanie svojho ega, ale mali by byť hlavne znalci fachu, vedieť manažovať a komunikovať.

Byť ľudským vyžaduje odvahu

Tomu, komu je cudzie robiť dusno z titulu zodpovednej pozície v čele tímu, zrejme nezáleží v prvom rade na sebe a jeho ego nie je až tak nadšené povýšením. Takému ide predovšetkým o to, aby fungovalo čo má, aby sa vedel aktívne zapojiť do diania a priložiť ruku k dielu, aby rozumel práci, ktorej velí. Títo šéfovia s ľudskou tvárou majú zasa iné problémy, vždy sa nájdu chytráci, ktorí ich znevažujú, číhajú na ich slabšie miesta a útočia na ne. Na arogantného a nekompromisného šéfa si len tak hocikto netrúfne, no chce to žalúdok!

Šéfmi aj v súkromí? Nie!

Byť šéfom nie je ľahké, ale to najlepšie čo môže človek vo funkcii urobiť, je ostať sám sebou a nebáť sa rozhodovať veľakrát inštinktom, pocitmi. Ak to má v hlave a srdci v poriadku, nemusí sa obávať priznať si chyby, vedieť sa i ospravedlniť, dokázať sa uvoľniť a zbytočne sa nekontrolovať ani v súkromí. To nie je hanba, naopak upevňuje to charakter a charizmu. Inak prichádza o svoju tvár, o to čo ho baví a napĺňa, o skutočných priaznivcov a priateľov.