Najnovšie štatistiky odhalili znepokojujúce čísla. Psychologičky Hany Ševčíkovej sme sa opýtali, ako vníma situáciu s hrozbou domáceho násilia v karanténe. Prezradila tiež, že agresia sa môže objaviť aj vo vzťahoch, kde sa predtým nevyskytovala.
Už pred pár dňami sa objavili štatistiky z Číny, kde vypukla epidémia koronavírusu, že pri nútenej izolácii a karanténe, sa zvýšil počet prípadov domáceho násilia. Čísla ukazujú, že až trojnásobne. Hrozí podobná situácia podľa vás aj na Slovensku?
Nedokážem síce špecifikovať presné číslo, ale myslím si, že v tomto nebudeme výnimkou. Domáce násilie porastie aj na Slovensku. Ľudia sú zavretí doma a akékoľvek interakcie prebiehajúce medzi členmi rodiny, sú v tomto čase intenzívnejšie. Ak sú to interakcie s obsahom násilného správania, tiež sa určite zintenzívnia. Ak je v rodine nejaký násilník, v normálnej situácii sú tendencie násilného správania predsa len rozriedené. Jednotliví členovia rodiny niekde fungujú, chodia do práce, deti do školy. Istým spôsobom je teda rodina aspoň čiastočne chránená každodennými činnosťami. V súčasnom stave však k domácemu násiliu môže a bude dochádzať. Aj preto je dôležité, aby sme napriek karanténe boli pozorní a všímali si, čo sa deje v našom susedstve.
Týrané ženy, deti, ale v niektorých prípadoch aj muži sa odhodlajú kontaktovať krízové linky, či nebodaj políciu, zvyčajne vtedy, keď sú mimo dosahu agresívneho člena domácnosti. Ale čo sa dá robiť v situácii, ak sme doslova zavretí 24 hodín denne pod jednou strechou?
Je to veľmi ťažké, no treba hľadať cestu. Nájsť, kde sa dá niekam v domácnosti zavrieť, kde vás partner nebude počuť. Zistiť, či existuje nejaká online cesta, trebárs, že dokážete napísať email, esemesku. Aby ste kontaktovali takouto cestou nejakého suseda, kamarátku, možno rodinu. Niekoho, ku komu sa budete môcť v podobnej situácii uchýliť.
Máte ako psychológ možno radu, keď už konflikt buble, začína eskalovať v domácom prostredí, ako ho utlmiť? Dokáže ho vôbec týraná osoba odraziť, zabrániť mu?
Je to veľmi individuálne, ale ak je žena v centre konfliktu, je dobré nezostávať v ňom. Nepokúšať sa dávať partnerovi argumenty, hoci sú aj obranné alebo upokojujúce. Partnera v konflikte len udržiavajú, dávajú mu akoby dôkazy pre jeho pravdu, pre jeho postoj a agresiu. Znie to absurdne, ale agresor zvykne vnímať protiargumenty ako dôkazy, že ho napríklad partnerka len klame, že si vymýšľa, chce ho zosmiešniť. Pokiaľ to je možné, v konflikte naozaj nezostávajte. Treba sa stiahnuť do nejakého bezpečia. Ak ste s agresorom spolu zavretí v byte, bezpečia je menej. No ak to ide, treba si nájsť to bezpečnejšie miesto. Ak nie, karanténa, nekaranténa, bezpečie musíte riešiť mimo domu.
Foto: archív Hany Ševčíkovej
Práve v čase koronavírusu však aj centrá či azylové domy, ktoré poskytujú prístrešie pre týrané ženy s deťmi, obmedzili svoju činnosť. Ako veľmi musí byť žena ohrozená, aby sa v súčasnej situácii dočkala pomoci či núdzového ubytovania?
Nepracujem v takomto centre, takže neviem presne zodpovedať vašu otázku. To, čo sa okolo nás deje, je však pre všetkých nová, bezprecedentná situácia. Všetci si hľadáme spôsob, ako v nej fungovať. Riešenia musíme vymýšľať za pochodu. Jednotlivci aj inštitúcie. Možno je to práve teraz viac na občianskej spolupatričnosti, na fungovaní komunitnej spoločnosti. Aby pomohli. Ak jednotlivé centrá nefungujú na sto percent, týranú ženu aj s deťmi by mal prichýliť niekto z rodiny, možno susedka-sused. Aby sa žena s deťmi dostali do bezpečia. Viem, že to nie je celkom v súlade so zásadami karantény, no keď ide o život a zdravie, je to nadradené.
Myslíte si, že súčasná izolácia rodín v domácom prostredí by mohla vyvolať násilné prejavy aj v domácnostiach, kde sa doteraz nevyskytli? A nemyslím len prejavy fyzického násilia, ale aj pasívnu agresiu či psychický nátlak medzi partnermi.
Stav, v ktorom sa nachádzame, je záťaž. Ľudia trávia viac času pokope, neboli na to zvyknutí. Môže sa stať, že každý z nás má inú hranicu, pokiaľ záťaž zvládne. A niektorí ju zvládajú pomocou agresie smerovanej k iným ľuďom. Hľadajú vinníka a najbližší človek, ktorý je naporúdzi, je partnerka, partner, nedajbože deti. Vylievajú si zlosť na nich. Môže sa pridružiť aj existenčný strach, keď sa obávame, že prídeme o prácu, živobytie. To všetko dokáže prispieť k tomu, že ľudia budú na seba agresívnejší a zvolia aj takéto krajné spôsoby komunikácie a budú agresívnejší voči sebe. Aj preto by som veľmi chcela apelovať na ľudí, aby si dávali pozor na svoje vzťahy a svoje správanie. Musíme si uvedomiť, že toto je len dočasný stav a väčšina z nás má dostatok duševných síl, aby ho zvládla aj bez toho, aby si zničila svoje vzťahy či duševné zdravie.
Ak ste sami obeťou, alebo ste sa dopočuli o páchaní násilia alebo utrpení žien, detí alebo seniorov, informujte políciu alebo sa obráťte na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie, ktorá funguje nonstop na čísle 0800 212 212.