Valentín: Kým je láska, žiadna panika. Čo nám prezradili známe dvojice

Speváčka Barbora Bloom Kyšková: Lukáša som našla na inzerát

Ako a kedy ste sa zoznámili? Bolo to romantické? Spojila vás hudba?

Barbora: Zoznámili sme sa celkom typicky. Hľadali sme s dievčatami z vtedajšej babskej rockovej kapely gitaristu, čiže som vypísala inzerát a ozval sa Lukáš. Už si ani nepamätám, prečo sme si vybrali práve jeho, ale s basgitaristkou sme každú skúšku obdivovali jeho zadok. Boli sme dlho iba kamaráti. Možno aj najlepší. Som šťastná, že to nezostalo iba pri tom. Neskôr sme založili kapelu spolu a skladáme doteraz. Aj keď odkedy sa nám narodila dcérka, ide nám to trochu pomalšie. Respektíve máme iné priority. A ja som bola vždy speváčka a Luky gitarista. Naopak nám to veru veľmi nejde.

Zložili ste niekedy jeden pre druhého nejakú pieseň?

Barbora: Ani nie, ale skladanie skôr súviselo s našimi vzájomnými pocitmi, keď sme ešte neboli partneri. Veď láska a problémy s ňou spojené sú najlepší zdroj inšpirácie pre hudobníka, no nie?

Čo máte v pláne na tohtoročného Valentína? Dostane Barbora, milovníčka kvetov, napríklad kyticu? Môže Lukáš očakávať nejakú špeciálnu valentínsku večeru, keďže jeho novomanželka je známa aj ako výborná kuchárka a foodblogerka?

Lukáš: Valentína zásadne neoslavujeme. Zdá sa nám smiešne, že si máme v nejaký určený deň dokazovať lásku. Barbora: Ja iba súhlasím. Ale dúfam, že mi tú večeru pripraví on, keďže Lukáš varí fakt fantasticky.

Čo očakávate ako čerství novomanželia od manželstva? Oslavujete výročie zoznámenia?

Lukáš: Výročie zoznámenia neoslavujeme, lebo si ho ani jeden nepamätáme. A od manželstva neočakávam nič špeciálne. Už sa poznáme veľa rokov, čiže predpokladám, že sa dokonale poznáme. Sme ľudia, ktorí žijú v prítomnom okamihu a nerozmýšľame príliš dopredu.

Využili by ste niekedy aj zoznamku? Prečo áno alebo nie?

Lukáš: Nie, taký zúfalý som ešte nikdy nebol. Barbora: Nie. Život mi známosti dohadzoval chvalabohu sám.

Oľga a Ľubomír Feldekovci: Na Valentína sme si ešte nezvykli

Ako a kedy ste sa zoznámili? Bolo to romantické?

Oľga: Keď som pána Feldeka prvý raz videla, mala som 16 rokov. O pár dní sedemnásť. Bol o sedem rokov starší, mala som pred ním rešpekt. Pripadal mi múdry a vzdelaný. Chcela som sa mu zapáčiť, mala som strach, že bude chcieť so mnou debatovať o opere, na ktorej som dovtedy nebola, a myslela som, že keď na operu zavedie reč a ja nebudem vedieť reagovať, stratí o mňa záujem.

Veríte, že tým, čo si nevedia nájsť partnera sami, môžu pomôcť rôzne zoznamky? Vyskúšali by ste to?

Aj keby som bola mladá a slobodná, neverila by som virtuálnym zoznamkám. A to by som ani nemusela vedieť o zoznamkách našich politikov s pani Zsuzsovou.

Ste príkladom dlhoročného šťastného manželstva – čomu za to vďačíte?

Tvrdím, že autorom nášho šťastného manželstva je môj manžel. On tvrdí opak. Jedna z dôležitých vecí šťastného manželstva je navzájom si lichotiť a nikdy neprestať.

Oslavujete Valentína? Dávate si v ten deň nejaké darčeky? Majú takéto sviatky zmysel?

Sme staršia generácia, na Valentína sme si ešte nezvykli. Ostali nám sviatky ako Vianoce, Veľká noc a Dušičky. Darčeky na meniny a narodeniny dostávam ja. Ja gratulujem ústne, môj muž mi prináša kvety, najčastejšie vtedy, keď dostane kyticu od publika niekde na verejnom vystúpení.

Máte radu pre šťastné manželstvo?

Kto rád radí, je väčšinou otravný. Rada na šťastné manželstvo neexistuje. Ako pomôcka by mohla poslúžiť predsa len malá rada: Chváliť, chváliť, chváliť. Doktor Plzák síce radí zatĺkať, ale keby to bolo účinné, nebol by trikrát rozvedený. Ľubomír: Moja žena odpovedala tak dobre, že nemám k tomu čo dodať. Iba, čo sa týka rady na šťastné manželstvo, upozorňujem, že tá rada existuje v ľudových rozprávkach, najmä v dvoch. V jednej vstúpi do šťastného manželstva hlúpy Jano (v Dobšinského verzii Ďuro Truľo) – a v druhej zase sa o šťastné manželstvo postará hlúpa žena, ktorú jej manžel zo zúfalstva z jej hlúposti zakopal v lese, len hlavu jej nechal trčať, a ona v noci vyplašila zbojníkov, keď si rátali nazbíjané peniaze, takže zbojníci sa rozutekali atď., veď to poznáte. (Podobné rozprávky o svojom zbohatnutí rozprávajú naši oligarchovia.) Skrátka, aby bolo manželstvo šťastné, jeden z manželov musí byť hlúpy. V tom našom som to ja.

Oľga Belešová: Som vizitka svojho muža

Ako ste sa s vaším japonským manželom Masahikom zoznámili? Prečo sa vám zapáčil?

Už som bola stará dievka, mala som 36 rokov a už som sa chcela vydať, tak som stretla takéhoto sympatického muža v cudzej krajine – v Austrálii. Keď mi povedal po týždni, aby som sa zaňho vydala, trošku som sa vystrašila. Ale potom sme sa začali rozprávať a zbližovať, zistili sme, že máme rovnaké povolanie, sme aj vekovo rovnakí, obidvaja sme jedna krvná skupina. Ja si stále myslím, že sa k sebe hodíme, on si to už nemyslí.

Ale láska trvá ďalej?

Áno, náš vzťah prešiel do inej kvality, sme spolu 18 rokov. Trvá to, lebo on je rozumný a ja som sa nechala skrotiť.

Takže nie je nevyhnutné, aby sa ľudia k sebe hodili, dá sa nájsť systém pre každé spolužitie?

Áno, hrany sa dajú obrúsiť, obidvaja musia chcieť byť spolu. My, aj keď sme boli takí rozhádaní, že to už vyzeralo na rozvod, vždy sa to nejako vydebatovalo a zlepšilo. Hovoríme si, že už spolu zostarneme.

To je ešte ďaleko, kým ste mladí, čo vás najviac poteší v manželstve? Niečo exotické?

Napríklad spolu tvoríme, vydali sme Masahikovu knižku, hrali sme spolu divadelnú hru, ktorú napísal. Teraz napísal ďalšiu hru v angličtine pre divadlo, ktorú prekladám do slovenčiny – tomu sa venujeme už dva roky. Chodíme spolu na power walking, čo je rýchla chôdza. Neodvažujem sa to nazvať športom, sú to skôr prechádzky. Veľmi radi sme spolu doma, hráme sa vonku na dvore s naším psom, robíme niečo v záhrade.

Je pre vás dôležité, ako sa partner oblieka? Alebo ho obliekate vy?

Hovoriť mu do oblečenia mám zakázané, aj pozorovať ho mám zakázané, ale ja ho stále pozorujem, len o tom nehovorím. Stále sa mi veľmi páči.

Aj vy sa mu chcete stále páčiť?

Samozrejme, aj som kvôli tomu schudla, začala som sa modernejšie obliekať. Musím sa o seba starať, lebo on hovorí, že to, ako žena vyzerá, je vizitka muža. Ak sa žena o seba nestará, je to chyba muža. Nechcem, aby si o ňom ľudia mysleli niečo zlé, tak sa o seba musím starať. Aj sa chcem.

Budete oslavovať Valentína?

Čo si pamätám posledných Valentínov, ja som mu napísala esemesku. Často sme totiž odcestovaní – ja veľa cestujem s reláciou Generácia, ktorú moderujem v RTVS, on zasa učí v Bratislave. To je možno tajomstvo úspechu – nie sme stále zavesení do seba, nemusíme byť stále spolu. Niekedy si dávame aj rande v meste a ideme spolu na obed, potom sa zasa stretneme doma na dedine. Je dobré urobiť si čas pre seba.

Dávate si aj darčeky?

Na Valentína nebývame vždy spolu, ani darčeky si nedávame. Môj muž nemá veľmi vo zvyku dávať mi kvety, prvé kvety som od neho dostala na desiate výročie.

Existuje v Japonsku nejaký podobný sviatok venovaný láske?

Myslím, že oslavujú Valentína, prevzali ho z Ameriky. Japonci majú takmer každý deň nejaký sviatok. Na Valentína si dávajú čokoládky. Masahiko to považuje len za trik cukrovinkárskych firiem, aby šiel dobre biznis.

František a Danka Kovárovci: Máme zázračný hrnček šťastia

Ako a kedy ste sa zoznámili? Bolo to romantické?

Presvedčili sme sa, že existuje tzv. chémia. Neboli potrebné slová. Bolo to 19. 2. 1971.

Veríte, že tým, čo si nevedia nájsť partnera sami, môžu pomôcť rôzne zoznamky? Vyskúšali by ste to?

Ak nie je iná možnosť, prečo nie. Ale aj tam je dôležitá intuícia a záleží aj na tom, v ktorom období života sa človek nachádza.

Ste príkladom dlhoročného šťastného manželstva – čomu za to vďačíte?

Už tomu, že sme sa stretli a v čase kríz či turbulencií sme to „ustáli“.

Oslavujete Valentína? Dávate si v ten deň nejaké darčeky ako čokoládu či kvety? Majú takéto sviatky zmysel?

Zmysel má všetko, čo prospieva vzťahu, v ktorom chceme byť: Aj pozornosti v deň sv. Valentína. No my cítime tento deň trochu aj ako marketingový ťah.

Máte radu pre šťastné manželstvo?

Stačí malý hrnček. Dáme doň trochu lásky a pozornosti aj pracovitosti a tolerancie. Okoreníme to humorom s trochou tajomstva a dávame pozor, aby sme to – namyslení na NAŠE kuchárske umenie – neprevarili.

Zvieracia ombudsmanka Zuzana Stanová: Všetko prežívame spolu

Ako a kedy ste sa zoznámili? Bolo to romantické?

Zoznámili sme sa na diskotéke, na ktorú sme ani jeden nechceli ísť, ale priatelia nás „ukecali“. Títo priatelia sa ukázali byť spoloční, hoci my sme tých druhých predtým nepoznali. Do istej miery to bolo romantické zoznámenie, šli sme nočným spojom a manžel ma išiel odprevadiť pešo domov, čo bola dlhá cesta. Pri vchode sme stretli moju mamu, ktorá práve odchádzala do služby v nemocnici.

Spojila vás nejaká spoločná záľuba, trebárs láska k zvieratám?

Asi nás spojila láska k správnym veciam, k životu v duchu verejného záujmu a v presvedčení, že aj jednotlivec môže a má meniť veci k lepšiemu.

Vy ako zvieracia ombudsmanka ochraňujete zvieratá, manžel je policajt – kto to má ťažšie?

No, ťažká otázka. Ja mám hlavnú prácu vo verejnej správe, tá je pokojná. V ombudsmanovi sme, naopak, svedkami extrémnej krutosti voči zvieratám, ktorá je ťažko stráviteľná aj pre môjho muža. On pôsobí v špeciálnom útvare, násilia tam nie je mnoho. Tam sa uplatňuje skôr rozum, ako len sila, dôležitá je pozornosť, taktika… ale aj istá dávka diplomacie.

Rozprávate sa často o svojej práci? Kto z nej má častejšie dobrý pocit?

Rozprávame sa o nej veľmi často, sme najlepší priatelia. Podporujeme sa, spoločne dosahujeme ciele, dávame si nové méty. Veríme v schopnosti a charakter toho druhého. Všetko prežívame spolu.

Sú chvíle, keď musíte jeden druhého podržať? Čo vtedy najlepšie funguje?

Podržať sa musíme mnohokrát. Najlepšie funguje dôvera v schopnosti a úsudok toho druhého, že ak sa niečo stalo, ten druhý určite urobil všetko možné, aby problému zabránil alebo ho vyriešil. Alebo príde s prosbou o radu, pomoc a spoločne to riešime.

Čo robíte radi vo voľnom čase spolu?

Nesmierne radi s deťmi chodíme na chalupu na sever Slovenska, ktorá patrila mojej tete a milovala ju. Radi chodíme do Nitry či na Gemer k rodine, do Budapešti… Milujeme taktiež poľský Balt, je to naša trvalá destinácia na letnú dovolenku, a nie, nie je tam zima.

Budete oslavovať aj Valentína?

Áno. Asi klasicky dostanem kvety, teda bonsaj v črepníku, a dobrý obed. Kto má malé detičky, vie, že aj toto nie je samozrejmosťou.

Oslavujete výročie zoznámenia?

Pripomíname si ho, aj výročie svadby.

Využili by ste niekedy aj zoznamku?

Nevylučujem to, ale… s manželom som prakticky celý produktívny život, takže je to pre mňa zatiaľ bezpredmetné.

Kamil Peteraj: Keď nerobím neporiadok, som pre svoju ženu jedna báseň

Keď sme pred Vianocami pri krste vašej najnovšej zbierky Stále ťa mať robili rozhovor, povedali ste, že básňami z nej by asi aj dnešný mladý človek niečo u žien dosiahol. Ktorou napríklad?

Na knihu Stále ťa mať, ktorú krásne ilustroval Martin Augustín, mám dobré ohlasy – viem o nadšených čitateľoch, a nie starých. Ale trofeje tohto typu veľmi nezbieram, snažím sa ostať pri zemi.

Čo si myslíte o sviatkoch ako Valentín? Je to dobrý nápad alebo skôr americká hlúposť?

Povedal by som skôr to druhé. Tento sviatok akoby priplával kdesi zvonka, je importovaný, je ako umelý zub. Hrať sa na veľké lásky je mi smiešne. Je to to isté ako Santa Claus – rovnaký import.

A čo báseň – nie je to vhodný valentínsky darček pre frajerku?

To nech sa rozhodne každý osobne. Neviem to posúdiť z jednoduchého dôvodu – ja nemám frajerku.

Akou básňou by ste teda urobili radosť svojej manželke?

Moja pani je lekárka a myslím si, že najlepšie jej padne, keď nerobím neporiadok v dome. Vtedy som pre ňu sám celý jedna báseň.

Vyberiete pre našich čitateľov obľúbenú báseň?

Mám ich niekoľko, ale k Valentínovi sa hodí napríklad Príbeh bez konca.

Príbeh bez konca

Láska je príbeh bez konca

Krásna je keď je mladá

S motýľmi letí do leta a úpenlivo hľadá

Jediný oblok na svete

Čo iba pre ňu svieti

Túži sa navždy zamotať

Len do zázračných sietí

Láska si sama vyberá

Koho raz vážne sklame

Najviac však tých čo uveria

Že verných neoklame

Večery Noci Úsvity

Stalo sa čo sa stalo

Tá studňa bola po okraj

Dnes vody je v nej málo

Láska je príbeh bez konca

Končí a koniec nemá

Boháčka s dušou lakomca

Na brehu rieky pena

Dávala Brala Nechala

Len priepasť medzi nami

Zostáva duša bez duše Pes kamsi zatúlaný

Láska je príbeh o slabších Všetci sme nimi boli

Cestu preč sme si dláždili kúskami vlastnej smoly

Ako byť šťastne sklamaný to nevie nikto z nás

Svoj poklad našli iba tí čo dávali v nej viac

Kamil Peteraj: Anjelica

Ty si strašná anjelica

Krajšia sestra anjela

Keď mi hrabe vždy ma nežne

Šľahneš krídlom do čela

Keď ma vábiš k sebe do pekla

Zasypeš ma nežným perím

A ja potom dlho neviem

Ako utiecť z tvojich perín

Ty si čistá anjelica

Alebo len taký klon?

Čo vždy pri mne pevne stojí

Ako ten strom za oknom?

Milostné mučivo

Na školskom výlete

Ležal som pri Quete

Pery sa nám samy pobozkali

/Pery sa nám pobozkali samé Strémované a tuším že aj slané/

Málokto verí

Že prvé pery

Prezradia niečo miesto slov

No ale spomeňme si ako to bolo

Tráva naokolo

Červíky Mravce a roje komárov

Na školskom výlete

Hocikde na svete

Skončí to skôr než začne

Queta mala kvietkované šaty

A ružové telo pod nimi

Tak som sa s ňou tajne v lese stratil

A nosil ju jak plyšového slona

V srdci celé prázdniny