Ukázali to niektoré vedecké štúdie, ktoré sa zaoberali dôvodmi úspešnosti klebiet. Preto nám klebetenie robí tak dobre, píše taliansky denník Corriere della Sera.
V lete sú obzvlášť obľúbené časopisy prinášajúce klebety zo spoločnosti. Kto by si ich aspoň raz neprečítal vo chvíľach oddychu, aby tak prestal myslieť na vlastné problémy? Alebo aspoň nezablúdil pohľadom na časopis, ktorý si číta sused pod slnečníkom? Záujem o klebety o druhých však nie je len jednou z radostí sladkého ničnerobenia v čase dovolenky, ale je to zvyk, ktorý všetci pestujú po celý rok. Bez ohľadu na pohlavie: ženy majú podrezaný jazyk a často klebetia, ale ani muži sa takisto vôbec nevzdávajú ohovárania.
Ukázala to štúdia realizovaná psychologičkou Megan Robbinsovou z Kalifornskej univerzity. Vedkyňa chcela objasniť, ako sa správame, keď o niekom klebetíme. Sledovala pomocou elektronického zariadenia asi 500 dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní pripustiť, aby počúvala ich konverzáciu počas klebetenia.
Registrovaných bolo desať percent každodenného klábosenia účastníkov, ktoré potom vedci analyzovali. Ako ohováranie klasifikovali každý dialóg, v ktorom sa hovorilo o ľuďoch, ktorí neboli prítomní. „Nechceli sme hodnotiť z hľadiska morálky to, čo bolo povedané, ale len formulovať hlavné charakteristiky ohovárania, teda toho, kedy hovoríme o niekom, kto nie je prítomný,“ uvádza Robbins.
„Akademická“ definícia ohovárania je dôležitá na to, aby bolo možné nájsť človeka, ktorý sa k nej nikdy neuchyľuje. Vždy teda o priateľoch, príbuzných, ale aj o verejných osobnostiach či celebritách, hovorí len v ich prítomnosti.
Preto Robbins tiež skúmala typ diskusií, ktoré boli vedené pri viac ako 4 000 konverzáciách, ktoré mohli byť identifikované ako ohováranie: v troch štvrtinách prípadov išlo o neutrálny dialóg, kedy si ľudia len vymieňali informácie o iných osobách. Keď však klebetenie nadobudlo iný charakter a prestalo byť neutrálne, skĺzlo častejšie do zlomyseľnosti. Dialógy s negatívnymi klebetami tvorili v štúdii 15 percent všetkých konverzácií, zatiaľ, čo iba deväť percent hovorov týkajúcich sa neprítomných osôb bolo pozitívnych.
Výsledky štúdie svedčia o tom, že sme všetci tak trochu klebetní. V priemere strávime 14 percent času tým, že hovoríme o niekom v jeho neprítomnosti. Denne potom strávime 52 minút tým, že komentujeme skutky druhých, klebetíme o nejakej celebrite alebo jednoducho hovoríme niečo, čo sa netýka priamo nás. Autorka štúdie konštatuje, že to nie sú ženy, kto najviac klebetia. „Ženy skutočne hovoria viac ako muži, ale len pokiaľ ide o neutrálnu konverzáciu. Pokiaľ ide o ohováranie, sú na tom obe pohlavia rovnako,“ uvádza Robbin. A v 91 percentách prípadov sa ohováranie týka priateľov, príbuzných, kolegov či rodinných známych.
Tím holandských vedcov pri sledovaní dobrovoľníkov zistil, že načúvanie negatívnym historkám o druhých nám pomáha adaptovať sa v sociálnom prostredí, v ktorom žijeme, odvracia prípadné hrozby a nakoniec nás vedie k tomu, aby sme premýšľali sami o sebe. "Keď načúvame ohováraniu, porovnávame sa zároveň s osobou, ktorá je predmetom klebiet. Podnecuje nás to uvažovať o našom mieste v sociálnom prostredí, počnúc úradom a končiac priateľmi, "uviedli vedci.