Môžeme sa však naučiť umlčať ten slabý vnútorný hlas, ktorý nás vedie k tomu, že sa podceňujeme, píše francúzsky týždenník L'Express.
„Si hlúpa, menej nadaná ako ostatné, nič neurobíš správne,“ také negatívne súdy pravidelne trápili 48-ročnú Marianne. „Každý deň bolo niečo, čo ma viedlo k tomu, že som sa podceňovala alebo že som si hovorila, že neviem to, čo druhí,“ zveruje sa.
Rovnako ako Marianne načúvajú mnohí ľudia vnútornému hlasu s pejorativním akcentom a sú pripravení tvrdo súdiť samých seba. Výsledkom je nízka sebadôvera.
Na svojom blogu si Lili Barbery-Coulon všíma tiež vedľajšie účinky takých odsudzovania. „Som presvedčená, že mechanizmus, ktorý spočíva v tom, že sa súdime, je najistejším prostriedkom, ako podlomiť sebadôveru a zničiť si šance na aktivizovanie vlastného potenciálu,“ píše.
Vlastnosť súdiť veci a kvalifikovať ich sa objavuje už u detí. „Ide o rozlišovanie medzi tým, čo nám vyhovuje a čo nie,“ uvádza psychoanalytik Norbert Châtillon. „Dieťa sa veľmi skoro naučí robiť rozdiely v hodnotení, aby sa odlíšilo od druhého. Chceme zároveň zdôrazňovať svoju jedinečnosť a zároveň byť ako ostatní. Všetky naše vzťahy k iným osobám sú budované okolo tohto rozporu,“ dodáva.
Ak túto schopnosť súdiť dobre ovládame, umožňuje nám to rozvíjať vzťahy s okolím. Keby sme prestali súdiť seba a okolie, znamenalo by to, že sa sťahujeme zo sveta, že sa odvraciame od tejto reality.
Sebadôvera klesá, keď sa táto schopnosť rozlišovať obracia proti vlastnej osobe. Na sociálnych sieťach je ľahké dostať sa pod paľbu lacnej kritiky a odsúdenia. Marianne priznáva, že dlhé hodiny strávené na Instagrame sú škodlivé. „Hovorím si, že nie som tak cool ako iné ženy. Pri pohľade na ich fotografie si predstavujem ich život, samozrejme dokonalý. Všetko ma vedie k tomu, že cítim svoju priemernosť,“ hovorí.
Odsudzujúce myšlienky a pochybnosti nám bránia postupovať vpred. „Naše sebahodnotenie býva často veľmi kategorické. Časť našej osoby nepredstavuje celok. Ak si hovoríme, že sme zlé v športe, nesmie to znamenať, že sme zlé celkovo,“ zdôrazňuje Norbert Châtillon.
Stáva sa tiež, že sa hodnotíme tam, kde sme nemali prostriedky na lepší výkon. „Vždy som si hovorila, že nie som na jazyky, ale nikdy som skutočne nevynaložila úsilie na to, aby som sa ich naučila. Radšej si hovorím, že to je vrodená schopnosť, ktorú nemám,“ zveruje sa Marianne.
Aby sme sa dostali z tohto bludného kruhu, musíme byť viac odolní voči nášmu malému vnútornému hlasu. Profesorka jogy, Caroline Benezet hovoríi, že je dôležité prehodnotiť náš vzťah k našej kultúre, ktorá zdôrazňuje kritického ducha a cynizmus. „Často sa hovorí, že sebaláska je synonymom egoizmu a narcizmu. Je to úplne naopak! Ide o to, aby sme sa milovali a mohli tak milovať aj nášho suseda, aby sme sa poznali a dokázali sa tak kontrolovať a dôverovať si,“ hovorí.