Jessie má 30 rokov, pracuje na plný úväzok a má to, čo označuje za „šťastné manželstvo“. Ale v tajnosti často rozosiela odkazy, v ktorých hľadá partnera na nezáväzný sex, trikrát denne masturbuje a nie je schopná z myšlienok vypudiť fantázie o horúcich náhodných stretnutiach. Táto absolventka vysokej školy je presvedčená, že je od 14 rokov závislá od sexu. A kvôli neviazanému sexuálnemu správaniu dokonca manžela nakazila chorobou prenášanou pohlavným stykom.
„Púšťam sa do vysoko rizikového sexuálneho správania, ktoré mám problém udržať pod kontrolou,“ citoval ju server New.com.au. Jej žiadostivosť je neustála a má vážny dopad ako na jej pohodu, tak na vzťahy s rodinou, priateľmi i súčasnými a predchádzajúcimi partnermi. „V dôsledku toho sa veľmi často hanbím, ale nemôžem svoje činy ovládnuť,“ priznala.
Táto mladá žena, ktorej bola diagnostikovaná úzkosť a ktorá užíva antidepresíva, tvrdí, že „skutočne nemá tušenie“, čo by s tým mala alebo mohla robiť.
Vedci sú stále rozdelení v názore na to, či je sexuálna závislosť skutočne klinickou poruchou – a ak áno, ako sa dá presne diagnostikovať a liečiť.
Závislosťou od sexu sa oháňajú neverné celebrity a dokonca aj niektorí z tých, ktorí sú obvinení zo sexuálneho obťažovania. A tak niet divu, že panujú pochybnosti o vierohodnosti tohto stavu. Študovať túto oblasť je veľmi ťažké kvôli problémom s monitorovaním vzrušenia v mozgu počas typického dňa. Ale podľa Michaela Waltona, vedca na Novoanglickej univerzite v austrálskom Novom Južnom Walese, môže skutočne „existovať malá skupina ľudí závislých od sexu“.
Walton, niektorí psychológovia a napríklad aj Stredisko pre závislosti a duševné zdravie v Toronte odhadujú, že skutočnou hypersexuálnou poruchou môže trpieť tri až šesť percent populácie. Pri iných môžu zohrávať úlohu oveľa zložitejšie faktory.
Walton počas rokov, keď sa tomuto problému venuje, skúmal viac ako 1 500 ľudí. Na základe svojich zistení uvádza, že nepochybne existujú ľudia, ktorí majú problém kontrolovať svoje sexuálne správanie, čo im spôsobuje značné emočné vypätie. Množstvo ich sexuálnej aktivity sa však môže líšiť – a niekedy aj človek s výraznejšími prejavmi zvláda situáciu lepšie ako ten, kto ich zažíva menej, ale horšie sa s nimi dokáže vysporiadať.
Preto tiež Walton usúdil, že podstata závislosti od sexu nespočíva v tom, aké množstvo sexuálnej aktivity ľudia prežívajú, ale v tom, či im ich nutkanie spôsobuje úzkosť.
„Veľa ľudí má psychologické problémy, ktorých symptómom môže byť hypersexualita,“ uviedol Walton. „Pokiaľ ide o čisto hypersexuálnu poruchu, sú počty pravdepodobne oveľa nižšie,“ dodal. Hypersexualita bola identifikovaná ako symptóm hraničnej poruchy osobnosti, bipolárnych porúch, neurologických chorôb ako je Parkinsonova choroba, užívanie drog alebo alkoholu, a v niektorých prípadoch aj ako vedľajší účinok niektorých liekov na predpis.
Zhruba 80 percent tých, ktorí o sebe sami tvrdia, že sú závislí od sexu, sú muži. Mnohí trpia nízkym sebavedomím alebo uvádzajú, že boli ako deti zneužívaní.
Podľa Waltona je potreba nájsť a zhodnúť sa na diagnostike tohto problému, ktorá nebude pejoratívna ani odsudzujúca. Spolu s ďalšími vedcami zaoberajúcimi sa týmto problémom dodáva, že je načase, aby bola hypersexualita uznaná prinajmenšom ako „psychosexuálny behaviorálny problém“.