Ešte pred chvíľou bolo leto. Pomyslela som si pri pohľade na žltú, zvráskavenú tvár muža, ležiaceho na starej ošumelej posteli. Ticho dýchal, hrudník sa mu pohyboval tak nenápadne, že sa nedal zachytiť ani pohľadom. Iba tichý bzukot prístrojov naznačoval, že je pri živote, hoci pri vedomí už nebol niekoľko dní.
Precízne som mu upravila nemocničnú deku. Dochytanú, fľakatú, opotrebovanú, erárnu. Jeho poslednú. Mimovoľne som mu opakom ruky pohladila chladné líce s pokožkou ako starý vosk. Aj vtedy som všimla, ako sa aj moje ruky menia. Vystúpili mi žily, pokožka jemne zvráskavela a stratila pevnosť. Kedy sa to stalo? Pýtala som sa sama seba.
Pozerala som na samotu muža, ktorú už našťastie nevnímal, a prišlo mi ho ľúto. Nebyť pohybu v mojom vrecku, možno by som si pripadala na chvíľu rovnako opustená, hoci som mohla vstať a odísť po vlastných. Snažila som sa nevšímať si vibrovanie mobilu a venovať mužovi aspoň ešte jeden milý pohľad. Všade navôkol bolo cítiť pach dezinfekcie, gumy a smútku. V očiach sa mi objavili slzy, zatiaľ čo v mojom vrecku až zúrivo poskakoval mobil. Vibroval, bol nedočkavý, neústupčivý, neúctivý k tejto chvíli.
Skontrolovala som blikajúce prístroje. Hodnoty na nich poznačila do karty a odišla z miestnosti.
Siahla som do vrecka. Okrem zmeškaného hovoru na ňom svietila správa: „Este nezabudni kupit udene.“ Tak prosté, výstižné. Odosielateľ bol Karol.
Sama som mu sľúbila, že sa oň postarám. Zviezla som sa do kresla a sklonila hlavu do dlaní. Znovu som na niečo zabudla.
Predstavovala som si ho, ako bezradne stojí hladný, s obavou, aby tento rok mal šunku, a obzerá si prázdne miesto, kde mala byť urastená rolka.
Rozbolela ma hlava. Nakoniec to nebolo to najhoršie, čo som mu spravila. Možno ešte horšia bola tá pochybnosť, ktorá ma zožierala celé týždne. Kradla mi spánok aj chuť na milovanie. Mala som pocit, že ešte pred pár dňami som sa ho pýtala, či ma ľúbi, no teraz som sa skôr samej seba spytovala: „Ako ďaleko sa dá ešte zájsť? Kam klesnúť?“ Míňali sme sa ako dva tiene neznámych ľudí v žltom svetle pouličného osvetlenia. Namiesto esemesky s úsmevom a vyznaním lásky v nej stála pragmatická zmienka o údenom. Nechcelo sa mi ísť ani domov.
Xxx
Stála som pred pokladňou s košíkom plným vianočných dobrôt. Nechýbalo údené, ktoré mi okato pripomínalo náš vzťah s Karolom. Na pohľad pekné, no inak úplne studené.
„Ešte tamto, hento nezabudnúť, vyzdvihnúť dcéru zo školy, vymyslieť, čo na obed, kedy pôjdeme k rodičom, čo poteší malú pod stromčekom. Zaplatil si šeky, vybavil si veci na pošte?“ Naša každodenná výmena slov.
Zneli ako pípanie čítačiek kódov v supermarkete. Vstup, výstup, informácia zaznamenaná, ide sa ďalej, život letí, dni sa striedajú s nocou ako potraviny na páse. Odprisahala by som, že ešte pred pár dňami bolo leto a dnes mám zimné čižmy. Niekto musel vojsť do strojovne sveta a stlačiť gombík na rýchle prehrávanie. Dni, celé mesiace a roky lietali okolo mňa takmer bez povšimnutia. Inak som si to nevedela vysvetliť.
Na niečo také ako lásku, nehu, objatie, iba také vylihovanie si na nahom tele nebol zrazu čas.
Zajtra mal byť Štedrý deň a ja som sa cítila, akoby ma v tom obchode okradli. Časový chaos sa mi rozhostil v mysli. Štedrý večer, nový rok, leto, zima, ďalšie Vianoce, stále rýchlejšie, ako nervózne pípanie pri pokladni. V ušiach som počula ozvenu prístroja merajúceho pulz starého voskového muža. Píp, píp, píp, tak podobný neutíchajúcim skenerom v obchodoch pri predvianočných nákupoch, píp, píp, píp, odkrajovalo nám zo života.
„Údené,“ zakričala som od dverí namiesto pozdravu.
„Kde si bola tak dlho?“ Nie, Karol mi neprišiel k dverám oproti, nepomohol mi s taškami, jeho hlas som počula z obývačky, kde sa s Laurou smiali na nejakom vtipnom programe.
„Boli veľké rady, všetci akoby sa zbláznili,“ povedala som ticho, no chcelo sa mi kričať. Na celý byt zvriesknuť, že mám toho dosť. Toto mi telo robilo často. Konalo presne opačne, ako som chcela. Čím tichšie som hovorila, o to hlasnejšie som chcela vykríknuť. Z obývačky sa ozývala radosť a ja som ju nechcela kaziť. Vyzliekla som si kabát, údené aj nákup vyložila do chladničky a prešla do spálne.
Veď ešte pred chvíľou ma Karol čakával pri dverách, len čo začul kľúč v zámke. S úsmevom na tvári, aby ma mohol vystískať, a vždy dobehla aj Laura. Alebo to bolo niekoľko rokov dozadu? Prišlo mi zle od žalúdka. Pri pohľade na vyzdobené okná sa mi zatočila hlava.
Ľahla som si na posteľ. Privrela oči a zrazu videla smutnú tvár muža s voskovým nádychom. Spoza viečok mi samovoľne začali presakovať slzy. Neboli to tie vrásky, nebol to ten nádych pokožky, bolo to obočie, pre ktoré som muža na posteli s láskou pohladila po tvári. Jeho husté šedivé obočie mi pripomenulo dedka. Muža, ktorý ma vždy vzal na kolená a natriasal ma na nich, keď som kričala: „Hijó.“ Starká sa smiala a svet bežal tak na pol plynu. Vždy sme si na Vianoce spravili čiernobielu fotografiu a založili ju do albumu. Pomaly som vstala, môj žalúdok sa stále kolísal v zovretí stresu. Zrazu som dostala chuť zastaviť svet, vytiahnuť ho z elektriky, otvoriť album a vrátiť sa do doby, keď…
Zarazila som sa. Otvorila som album, na prvej strane bola uložená zbierka listov od Karola. Tie z vysokej školy. Samú ma šokovalo, že som ich ešte mala. Úhľadne zabalené. Z dôb, keď sme na správu od toho druhého čakali celé dni. S radosťou otvárali autenticky oblízané obálky. Vnímali vôňu papiera a nikto neplytval papierom preto, aby povedal zbytočnosť.
Vytiahla som prvý list. Zachvátila ma horúčosť. Slová lásky boli čitateľné aj po rokoch. Sálala z nich neha, láska, omračujúca úprimnosť. Svet stál. Minúty plynuli, no moje telo zalieval pokoj.
xxx
Laure svietili oči viac ako vianočné sviečky a vibrovalo ňou vzrušenie. Dalo sa krájať. Ja som skúmavo hľadela na Karola.
„Tááák, najprv Laura,“ zahlásila som a podala jej veľkú škatuľu. S bázňou ju vzala, preskúmala drobnými detskými rúčkami. Moment prekvapenia bol vždy tým najkrajším. Pomaly zaborila nechty pod papier a začala sa prehrýzať k domčeku pre bábiky. „Vaaau,“ zvýskla. Podala som jej ďalší balíček. Vysnívaná bábika. Pyžamo, tričká a sukňu už rozbalila automaticky. Svet sa jej zrazu zúžil na bábiky a domček. Všetko prestalo existovať. Aj my, aj televízia, aj chuť na zákusky.
Karol mi podal malú škatuľku. Otvorila som ju a z jej vnútra na mňa zasvietila zlatá retiazka s príveskom v tvare môjho mena.
Poďakovať som nevládala. Mala som pocit, že toto je naša posledná šanca.
Podala som mu dokonale zabalenú obálku. Prekvapene do nej nazrel. Vytiahol prvý list. Prechádzal očami po riadkoch. Nečítal nahlas. Pery sa mu jemne začali chvieť. Pozrel na mňa, z oka sa mu vykotúľala slza dojatia. Laura ušla do detskej izby, rozprávala sa s bábikami. Karol ma pozoroval.
Po dlhých mesiacoch, možno aj rokoch ma objal. Prisadol si ku mne tesnejšie a jeho prsty ma hladili po ramene. Skĺzol nižšie a ruka sa mu ocitla na mojom poprsí. Nechala som ho. Pomaly začal čítať nahlas:
„Milá Klára. Smutne sedím vo svojej izbe a držím pero, ktoré si si tu zabudla. Obyčajná prepisovačka. Možno sa budeš smiať, no ja z nej stále cítim tvoj dotyk. Je to už tri dni, čo si odišla, a ja už s nedočkavosťou píšem tieto riadky. Veľmi sa teším na Vianoce. Keď ti skončí škola a vrátiš sa mi. Presne viem, aký to bude pocit, keď sa prejdeme večerným mestom a dáme si punč. Aj tak sa najviac ale teším, keď budeme raz spolu. Keď budeme môcť večerať za jedným stolom a so všetkým si pomáhať. Vtedy nechcem nič dostať pod stromček, pretože všetko budem mať. Nezabudni mi to potom pripomenúť, láska. Nič nepotrebujem, keď budem mať pri sebe teba. Iba ti jemne vyzlečiem šaty a zastavím čas, aby sa už nikam nemohol pohnúť, a my ostaneme navždy spolu.“
Zdvihol hlavu od listu. Videla som, ako sa mu rozochvela ruka. Priblížil sa ku mne a ja som cítila jeho vôňu. Pobozkal ma. Tak ako už dávno nie. Čas zastal. Zrazu som mala bláznivú chuť spraviť si čiernobielu fotku. Karol mi rukou zašiel pod tričko. Naše pokožky sa spojili, pery sa nechceli oddeliť. Privinula som si ho na seba. Čas zastal. Naše telá sa k sebe túlili, pokožky horeli a ja som pochopila, že mi stačí, keď môžeme byť spolu zamilovaní, tak krásne vášniví, ako keď mi písal listy na internát.
Pozerala som na jeho tvár, ktorú už poznačili jemné vrásky, no veselé oči akoby mu nestarli. Myslela som na športové hodinky, po ktorých tak túžil a ešte ležali pod stromčekom. Chvíľu som váhala, či sa po ne nakloním a podám mu ich.
No namiesto toho som otvorila ústa. Všetko počká, keď čas môže zastať. Privrela som oči, priblížila sa Karolovi k uchu: „Ešte,“ šepla som. „Pokračuj ešte chvíľu. Ešte zastav čas…“
Článok vyšiel v novej ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.