Príbeh: Jej tehotenstvo bola skúška, nie náhoda

, 25.08.2016 17:00
bábätko, rodičia
Túžite po bábätku obaja? Autor:

Monika nepatrila ku kariéristkam, ktoré sa "neskoro spamätali", alebo túžbu po bábätku odsúvali, alebo ju vôbec dovtedy nemali.

„Bábätko som chcela už ako 25-ročná, možno aj skôr. Len jednoducho, v tom čase som bola v Amerike a žiaden muž sa tam v mojom živote nevyskytol. Samozrejme, mám na mysli osudového muža, žiadnu rýchlovku, nech je to hocikto, len aby bolo bábo,“ vysvetlila. Ako ostatné ženy v jej veku, aj ona túžila po láske, po rodine, po spoločnom zdravom potomkovi. V Amerike bola na rok, avšak ostala by aj dlhšie, zvažovala všetky možnosti.

Neskôr si vyčítala, že tam zabila čas. Ovplyvnilo ju aj okolie a vinila sa za to, že nesedela „doma na zadku“. Mala by sa asi usadiť… „Veľa som špekuľovala, sledovala okolie, kde osudového muža stretli ostatní a neuvedomovala som si, že ak je to osud, lapí ma to, kdekoľvek sa budem nachádzať.“ Po príchode na Slovensko si totiž našla stálu prácu. Vzala si hypotéku, kúpila si auto. Zapúšťala korene. „Vravela som si: Ideálne by bolo, keby som toho muža stretla teraz! Byt prenajmem, prispôsobím sa, všetko sa dá riešiť.“ Lenže nič sa nestalo. Monika bola stále single.

Rok, dva, tri… Už to ani nepočítala. Uvedomila si, že to nesúvisí s tým, kde sa nachádza a ako žije. Ide o to, aby bola so svojím životom spokojná. „Čím viac som myslela na to, že chcem po svojom boku muža, tým viac sa to odo mňa vzďaľovalo. Trpela som depresiami, cítila som sa nechcená, opustená, osamelá, nepochopená. Pracovala som nadčasy, aby som sa nemusela vracať do prázdneho bytu a Valentín bol pre mňa zakaždým veľkým trápením,“ vysvetlila. Vtedy si povedala dosť! Asi mi rodina nie je súdená. Budem žiť tak, aby ma to bavilo…

Prestala byť v kŕči, obzerať sa po mužoch tak, akoby ten, ktorý ide práve okolo, už patril jej. „Nemala som žiadne záľuby, hovorila som si načo, veď o chvíľu ho stretnem, potom sa všetko zmení. Môj život bez lásky nemal zmysel.“ Musela začať žiť tak, akoby to ani nemalo prísť, veď napokon, nikdy nevieš… Hoci, nepripúšťala si to. Kolegyňa ju nahovorila na spoločné behanie. „Potrebovala som sa do niečoho vložiť. Schudnúť som nepotrebovala, ale dala som si cieľ, že si aspoň vyformujem postavu.“

Urobila dobre. Mala sa na čo sústrediť, behanie jej robilo radosť, odrazu mala svoje ciele a nežila už len prácou, ktorá ju, napokon, tiež už len frustrovala. „Zrazu bolo okolo mňa veľa bežcov a niekde tam medzi nimi, bol ON.“ Reč je o bývalom futbalistovi Romanovi. Dovtedy neverila na lásku na prvý pohľad. „My sme spolu ani nechodili, hneď sme spolu žili. Viem, že sa to nepatrí, ale na "kávu“ som ho pozvala k sebe hneď po prvom rande a odvtedy už odo mňa neodišiel," smeje sa dnes.

Do roka a do dňa bola svadba. „O dieťati sme sa nebavili. Bolo mi s ním tak dobre, že som to skrátka nechcela pokaziť. Čo ak by ušiel?“ Šok však nastal, keď si po svadbe chcela vysadiť antikoncepciu. „Visel medzi nami ťaživý otáznik. Nevedela som, či chce deti, no automaticky som si myslela, že kto chce svadbu, chce predsa aj dieťa! Nie je to logické? Bála som sa spýtať, aby som náhodou nepočula niečo, čo by sa mi nepáčilo. Veľmi som sa bála a tak som to radšej nechala plávať.“ A to bola chyba.

Slzy, plač, veľa slzičiek. Roman po svadbe zahlásil, že on má v práci ešte veľa cieľov a na dieťa sa ešte vôbec necíti. Na otázku, prečo sa chcel ženiť, odpovedal, že to tak jednoducho cítil. Tiež Moniku vnímal ako tú pravú, s nikým predtým takú silnú príťažlivosť nezažil. Do vzťahu sa doplazili hádky, krízy. Mali už obludné rozmery. „Keď si dával pri sexe pozor, zabíjal ma tým. Nevedela som, či sa to niekedy zmení. Čo ak nie?! Jasné, že som chcela v prvom rade lásku a s láskou dieťa, ale chcem aj lásku bez dieťaťa“, pýtala sa.

Ťažká dilema. Dlho hľadala chlapa a teraz sa má učiť žiť s tým, že to možno nikdy nepríde. „Cítila som sa osamelejšie ako pred svadbou. Ten pocit, že my sa ani nepokúsime!“ Muž bol v tom nevinne. Monike nič nesľúbil. Jej reči dokola o tom, že dieťa je logické pokračovanie po svadbe mu už ani neboli na smiech. Jedného dňa si povedala stop. Stalo sa to po tom, ako spolu navštívili sesternicu, ktorá síce deti mala, ale manželstvo bolo katastrofálne. „Muž ju podvádzal, nestaral sa o deti, nešťastie jej kričalo z tváre.“

Uvažovala, či aj ona chce takýto vzťah. Neustále si kládla otázky, kde asi robí chybu. „Bola to skúška od života. Mala ma naučiť, že vo vzťahu sú dvaja. Jednoducho, musela som počkať, kým túto túžbu pocíti aj druhá strana. A keď to nepríde, tak to jednoducho nepríde! Som vďačná za to, čo mám a budem pracovať na vzťahu.“ Príbeh pokračoval takto: Pár spolu ďalej behal, trénoval na maratón. Monika začala pracovať na polovičný úväzok, aby mohla byť mužovi oporou. A ten bol v príjemnom šoku, keď o túžbe po dieťati prestala rozprávať.

O dva roky, keď už bola zmierená s tým, že dieťa mať nebude a naplno sa venovala sestriným dvojičkám, otehotnela. „Môj muž si dával pozor, a ja som sa tým už dávno prestala zaoberať. Dieťa nám napriek tomu prišlo do života.“ Pre kariéristu to bola studená sprcha. V prvých dňoch sa s tým dokonca nedokázal vyrovnať, neveril, že môže byť jeho. Veď som si predsa dával pozor! Ako brucho rástlo, zmenili sa mu hodnoty. V tom čase však už Monika tak žiarila, že sa zmenilo úplne všetko… K lepšiemu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#svadba #plač #osudová láska #osud #osamelosť #depresia #beh
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk