Občas som si dala víno aj sama doma, hlavne, keď som prišla unavená z práce a nevládala som sa zúčastniť žiadnej párty, ktorú organizovali moji priatelia.
Apropó, tie párty ma čoraz viac otravovali. Mala som pocit, že tam musím chodiť, pretože partnera si inak nenájdem. Vkuse som sa zaoberala tým, kde si ho nájdem, kde ma konečne stretne šťastie, a či vôbec. Neznášala som výroky všetkých tých ľudí, ktorí si mysleli, akí sú nekonečne múdri. Dávali mi rady, ktoré som od nich vôbec nepotrebovala, naopak, ešte väčšmi ma zneisťovali. „Ako si chceš toho partnera nájsť, keď si vkuse zavŕtaná v práci do počítača? Si vorkoholička! Muži sa ťa boja!“ Počujem to ešte dnes, avšak s rozdielom, že už sa na tom smejem. Predtým ma to skôr vedelo rozplakať.
Ale áno, ľútosť. To je presne to, čo som, žiaľ, aj k sebe tie roky cítila. Nech som koncom roka hodnotila ako hodnotila, nech som hľadala aj pozitívne veci – a stále nachádzala – vychádzalo mi to všetko tak, akoby tráviť čas so sebou bola totálna strata času. Načo to všetko je? Keď idem na výlet a nemôžem sa oprieť do svojej polovičky, privrieť oči a povedať jej, ako nekonečne ju milujem. Nie, to nemôžem. Pretože ja som tu teraz s partiou kamarátov, stále medzi tými istými ľuďmi. Samozrejme, zázrak sa nestane a nikto z nezadaných kamarátov sa ako lusknutím prstov nezmení, nepríde za mnou a nepovie mi, že si chce so mnou niečo začať, že ma už roky tajne ľúbi, alebo čo… Veď ja už ani neviem, aké formulky používajú muži, keď chcú dostať ženu…
A znova bol ďalší z tých nudných dní. Potvrdzoval to fakt, že som si obliekla tú istú košeľu, čo včera. Načo sa prezliekať. Pre koho by som sa parádila do práce, všakže? Do Vianoc ostával týždeň a moji rodičia ma pred troma dňami prekvapili: Tento rok bude nezvyčajný, všetko padá, zomrel strýko v Chorvátsku a oni potrebujú byť tete oporou. Chvíľu som aj zvažovala, že pôjdem s nimi, ale sedieť v čiernych šatách v tom ich chladnom ukrutnom dome, pre mňa neprichádzalo do úvahy. Napokon, dovolenky som nemala veľa. Zariadila som si to tak, aby moje sviatky boli čo najkratšie. Dokonca som sa chcela obetovať a prikvitnúť do práce už dvadsiateho piateho. Ak by sa to dalo, verte, že by som ani minútku neváhala. V takom zúfalstve som práve žila.
Dúfam, že si všímate ten minulý čas, ktorý celý čas používam. Pretože všetko sa zmenilo práve v ten nudný deň, kedy som si znova obliekla modrú károvanú košeľu, v ktorej som vyzerala horšie ako sivá myš. Ani práca mi nešla od ruky. V ten deň sa vyskytlo niekoľko problémov, zažila som aj trapas s klientom. Na ceste z obeda som bola taká zamyslená, že som sa potkla o obrubník a takmer zletela na zem, veľa nechýbalo. Asi desať pubertiačok, ktoré oproti mne kráčali s bagetami, sa rozrehotali na celú ulicu. Červenala som sa ešte asi hodinu. Potom nám v práci padol systém a nemohla som dokončiť rozpísanú správu, dokonca som o ňu prišla. Takýmto dňom sa vraví „deň blbec“.
A Vianoce sa približovali. Nemala som silu zorganizovať niečo, ani na to čo i len pomyslieť! Ku komu sa nanominujem? Kam pôjdem? Koho poprosím, aby ma prichýlil? Vždy keď som čítala články na tému „sama na Vianoce?“, klepkala som sa po čele. Čo za lúzra napíše taký článok, veď na Vianoce predsa nikto nebýva sám! Myslím, že dni sa začali po sebe váľať ešte rýchlejšie, keď sa ma kolegyňa, s ktorou sme sa nevedeli zblížiť, nesmelo opýtala, či sa nechcem zúčastniť vianočného pečenia. Ja a pečenia? A komu by som núkala tie koláčiky? Alebo sa nimi natlačím dvadsiateho štvrtého, keď doma ostanem pri sviečke a pustím si koledu? Neviem, čo mi to napadlo, cítila som, že toto nie som ja, no odvetila som, že prídem.
A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Hoci sa mi tam večer vôbec nechcelo ísť, nabehla som do obchodu a nakúpila ešte viac vecí, ako som potrebovala. Všetko som robila akosi automaticky, akoby toto bolo čosi, čo robím pravidelne. Košeľu som si neprezliekla, veď načo. Dostavila som sa na čarovné miesto. Pieklo sa u kolegyni doma a okrem mňa tam bolo asi dvadsať mamičiek s partnermi, aj bez nich, a tmolilo sa tam aj niekoľko detičiek. Kým doteraz som deti nemusela, touto minútou som si ich všetky obľúbila. Rysovala sa tu vianočná atmosféra, po ktorej som vždy túžila, len som si to nechcela priznať. Popíjali sme punč a rozprávali vtipy zo života, na ktorých som sa nesmiala nasilu. Tušíte, ako sa to skončilo?
Pozitívne! Vianočne pečenie sa zmenilo na akúsi zoznamku, dva páry sa tam spoznali a doteraz sa stretávajú. Jedným z nich som, samozrejme, aj ja. Šťastná, že práve mňa do tohto bytu s kúzelnou atmosférou čosi pritiahlo, že som bola na zozname pozvaných a na Vianoce už nemusím byť sama! Moje Vianoce budú naozaj nielen šťastné, ale aj veselé!