Ako si vysvetlíme, že pre niektorých ľudí je tak ťažké siahnuť do peňaženky? Kde sa berie lakomosť a ako sa správať, ak žijeme s osobou, ktorá vykazuje všetky známky lakomca? Odpovede na tieto otázky sa pokúša dať niekoľko psychológov, ktoré cituje francúzsky denník Le Figaro.
„Je potrebné rozlišovať medzi tými, ktorým hovoríme držgroši, a dobrými hospodármi. Držgroši sú patologicky neschopní míňať peniaze. Dobrí hospodári však môžu skĺznuť k lakomosti,“ uvádza psychologička Marie-Claude Françoisová-Laugierová. „Lakomci majú chorobný strach, že nebudú mať peniaze. Žijú s pocitom trvalej neistoty a peniaze sú pre nich poistkou proti nedostatku, stratám a opustenosti. Lakota vyjadruje potrebu všetko kontrolovať,“ dodáva.
Sandrinin manžel počíta každý halier a denne si prezerá svoj bankový účet. Zároveň má konfliktný vzťah s matkou. „Zdá sa, že stále potrebuje jej požehnanie, ale pritom nie je schopný s ňou dobre vychádzať. Má štyridsať rokov, ale keď je u rodičov, správa sa akoby mal päť,“ hovorí Sandrine.
K Sandrine je skôr pozorný, ale nie je schopný brať život s ľahkosťou a bezstarostnosťou. „Každý výdavok je dôvodom na vyjednávanie, dovolenka prebieha zle, pretože má stále obavy o peniaze, ktoré stále počíta. Je to vyčerpávajúce a deprimujúce,“ zveruje sa Sandrine.
„Osoby trpiace lakomosťou sa dokážu radovať jedine vtedy, keď hromadia peniaze,“ uvádza psychoanalytička Laura Gélinová. „Je pre nich často nemožné urobiť druhému radosť, pretože by to znamenalo výdavky. Lakomstvo nemožno zamieňať s nedostatkom ušľachtilosti. Často to je silnejšie ako oni. Držgroši sú schopní venovať druhému čas, poskytnúť mu dar v inej podobe. Napriek všetkému je možné s nimi žiť,“ zdôrazňuje.
Keď sa však lakomosť prejavuje aj mimo peniaze, v neschopnosti dávať, je to oveľa horšie. „Sú to často ľudia, ktorí zažili nedostatok, či už hmotný alebo citový. Posadnutosť peniazmi môže vzniknúť v dôsledku traumatizujúceho zážitku, straty zamestnania, úmrtia. Môže však pochádzať aj z detstva, z pocitu neistoty, ktorý sa prejavuje takým vzťahom k peniazom,“ hovorí Marie-Claude Françoisová-Laugierová.
Na otázku, ako žiť s lakomcami odpovedala drvivá väčšina: „Utiecť!“ „Lakomca nemôže nič zmeniť, žila som s takým typom sedem rokov a bola to hrôza. Kúpiť chleba? Na to reagoval: Predsa vieš, že nikdy nemám drobné!“ uvádza Stéphanie. Lakomosť presahuje čisto finančný rámec, je to neznesiteľný štýl života pre toho, kto chce žiť ako ostatní.
Ak žijeme s lakomcami, je nevyhnutne nutné byť finančne nezávislí. „Dôležitá je finančná nezávislosť. Ak tomu tak nie je, stáva sa taký život rýchlo žalárom,“ podotýka Marie-Claude Françoisová Laugierová.
„Potrebovala som 150 eur. Požičal mi ich a prvého nasledujúceho mesiaca očakával, že mu to vrátim. A to sme žili spoločne! Tak sme sa rozlúčili,“ zveruje sa Roxane. Sylvie zase opisuje, ako jej bývalý manžel „zabúdal“ na výročie. „Mali sme sedemročné výročie svadby. Kúpila som si prsteň, ktorý sa mi páčil, a potom som mu povedala, aby mi ho zabalil a daroval. Nakoniec mi po veľkom vykrúcaní sa prsteň zaplatil. Potom sme sa aj tak rozviedli,“ hovorí.
Pri osobách, ktoré sú lakomstvom patologicky postihnuté, je potrebné uvažovať o terapii. „Ide vlastne o obsedantno-kompulzívnu poruchu. Lakomosť sa podľa môjho názoru blíži k anorexii. Je to finančná anorexia, ale princíp je podobný. Učiť sa každý deň vydať trochu peňazí, raz týždenne kúpiť nejaký darček, to sú cvičenia, ktoré môžu upraviť pomer k peniazom. Ak budeme však liečiť len symptóm, choroba sa prejaví v inej podobe. Je nutné pochopiť, prečo postihnutý dospel do stavu, keď sa dokáže tešiť len zo zdržanlivosti, aké hlboké obavy sa za tým skrývajú,“ upozorňuje Laura Gélinová.