Príbeh: S prvým veľká láska, s druhým dieťa

, 27.08.2015 11:00
dvaja muži, šťastná žena
Dvaja. Jeden sa usmieva, vo vnútri trpí. A ľutuje! Autor:

Tamara býva už piate leto v Londýne. Pracuje v marketingovej firme, dosiahla šťastie, o akom sa jej síce snívalo, no neverila, že raz to vyjde...

Keď si každý deň sadá v práci za počítač, vraví si: Neverím. Večer prišla do nádherného bytu v anglickom štýle, úzke drevené biele schody nahor, zakaždým, keď chce prejsť z obývačky do kuchyne. Celkom niečo iné, ako roky na Slovensku. Tie anglické domčeky, všade navôkol angličtina, všetky farby sveta a úplne iný život. Vždy túžila po Angličanovi a tu ho má. Pracovitého krásneho muža, ktorý práve leží v ich spoločnej spálni. O chvíľu vyrazia venčiť spoločného psíka. Takto nejako si vždy predstavovala šťastie.

Vraví sa, že nie je chyža bez kríža. A aj v tej anglickej „chalúpke“ ho mali. Tamare už ťahalo na 38 rokov, roky ďalej bežali. Mala krásnu kariéru aj vzťah (všade sa píše, že sa to naraz nedá), no čoraz častejšie jej tikali biologické hodiny. „Počula som ich na meetingoch, zakaždým, keď som sa ráno maľovala do práce… Skrátka, tikali mi hodiny, nedalo sa ich prepočuť.“ Keď sa zhodou okolností v tom mesiaci spolu s anglickým priateľom zúčastnili slovenskej svadby jej sestry, tikanie bolo neskôr ešte naliehavejšie.

„Prečo sa s ním o tom neporozprávaš,“ radili jej kamarátky na káve, ktorú po práci absolvovala v lete akosi pričasto. Akosi to tak vychádzalo, že domov chodievala neskôr, aby sa mohla týmto témam vyhnúť. Poznala to už totiž dôverne. Paul chcel partnerský vzťah. Ten mali krásny. Chcel ho prehlbovať. On sám mal málo kamarátov s deťmi. A ak sa tak stalo, nejako prirodzene sa prestali stretávať, veď už „nebolo o čom“. Zakaždým, keď boli s Tamarou na stretnutí, kde sa vyskytlo dieťa, prišiel domov ako zbitý pes. A znova si len potvrdil, že vie čo nechce. Dieťa v živote určite nechce. Dával si až príšerný pozor. A keď si dal, Tamara sa skoro rozplakala.

Tiež verila, že napriek tomu, že Paul nechce, „akosi sa to prihodí“ a napokon bude šťastný. To sa však nedialo a ona sa rozhodla konať. „Prišlo to tak odrazu. Ráno som sa zobudila, obliekla som si nový nohavicový kostým, v práci sme mali dôležité rokovanie, kde som mala vystúpiť s príhovorom. Triasla som sa aj tešila zároveň a vtedy to znova prišlo. Myšlienky. Ty dokedy takto chceš žiť? Práca a peniaze, to je všetko fajn, ale kedy príde dieťa, ktoré ti rozptýli život? Koľko ti ešte ostáva času? Navyše som deň predtým čítala článok o tom, že ľudia tesne pred smrťou najviac ľutujú, že si nesplnili svoje sny a príliš veľa pracovali.“

Večer prišla domov a hoci sa na túto tému s Paulom nebavili asi dva roky (jej nešťastie sa „len“ dalo čítať pomedzi riadky), postavila ho pred hotovú vec. „Nemala som žiadnu alternatívu. Žiadne zadné vrátka neboli pootvorené, mňa nik nikde nečakal. Okrem Paula som nepoznala žiadneho muža, ani tajného ctiteľa, nikoho. Jednoducho som nemala kam ísť, len som cítila, že potrebujem zmenu. A tá musela prísť! Musela som na ňu niekde počkať, proste niečo spraviť! Ďalej to takto nešlo. A už som si nevedela predstaviť absolvovať ďalší, taký zničujúci a potupný rozhovor s priateľom. Evidentne sme chceli obaja čosi iné,“ zhodnotila.

Keď ju Paul videl večer uplakanú s pohárom vína v ruke, o chvíľu porozumel. „Ja už ďalej nevládzem, túžim po dieťati, po rodine, po veciach, ktoré sú tebe cudzie,“ začala svoj najdlhší monológ v živote. Paul iba prikyvoval. Žiadne, „to príde, to sa zmení“. Musel uznať, že má pravdu a v „šťastí“ jej už nebude dlhšie brániť. Vedel, že najväčšia rana príde, keď sa odsťahuje. Vtedy si človek uvedomí, čo stratil, podobne, ako keď odíde blízky človek a „facku“ dostaneme až po pohrebe. Keď to na človeka doľahne, cíti sa, akoby prišiel o ruku. Bolo to náročné, ale Tamara sa rozhodla, že si nájde iný bytík s bielymi drevenými vŕzgajúcimi schodmi, po ktorých sa dostane do kuchyne. Najlepšie, ešte bližšie k práci, ďalej od Paula.

Uplynul neskutočne dlhý jeden rok. Ten potrebovala na zotavenie. Asi musela byť sama so sebou, aby sa trochu vyliečila. Odchod od Paula však nikdy neoľutovala. Hoci! Presne po roku a po mesiaci stretla v Londýne Slováka. Stačilo jej, že sa majú o čom baviť, nie je zadaný a pomerne šikovný. „Dali sme sa dokopy vyslovene z rozumu. Chceli sme obaja to isté. Michal bol IT-čkár, večne sedel doma. Zoznámil sa so zopár ženami z internetu, väčšinou nemal odvahu ani prísť na rande. Mňa stretol v skutočnom živote a vyslovene sme sa dohodli na tom, že to skúsime. Otehotnela som na prvý šup,“ rozpovedala Tamara, čo nasledovalo.

Všetko vnímala akosi prirodzene, akoby s iným scenárom ani nerátala. Hoci ich objatia neboli také vrelé a úprimné ako s Paulom, na život s ním si zvykla. „Našli sme si činnosti, ktoré nás oboch bavili. Zamilovali sme sa do piknikov. Len čo vyšlo slnko, už sme niekde boli ma ja som opäť všade navôkol cítila moje milované Anglicko.“ Ale Paul bol kdesi v hlave, nedalo sa ho vytesniť. Michal tento príbeh poznal a musel sa s ním chtiac-nechtiac vyrovnať. Informácia o príchode dieťaťa na svet ho nenechala chladným. Hoci o sebe vždy tvrdil, že on neplače, teraz to urobil. Pil víno a plakal. Nemohla otehotnieť s ním? Túto otázku si nepoložil. Až neskôr, keď videl bábätko.

Povedal si, že musí. Navštívi Tamaru aj maličkú. Možno to nebude také zlé, ako to cíti. V istom zmysle to však bolo ešte horšie. Cítil, čo dovtedy nie. Ľútosť. Prečo to prišlo až teraz, takmer po dvoch rokoch od ich rozchodu. A bol vôbec nutný? Keď zbadal Tamaru v okne, na rukách s malou, ako mu máva, zmäkol. Druhýkrát potom, keď sa naňho usmialo bábätko. Všetko začal ľutovať, ich stretnutie si rýchlo odkrútil a zmizol. Neskôr však prišiel znova. Hoci sa už nikdy nedali dokopy, neskutočne mu chýbala a mal potrebu sa s ňou stretávať.

„Michal samozrejme žiarlil a ja som si začala klásť otázky, či som spravila dobre. Viem, znie to kruto, najmä keď som sa pozrela na usmiatu tvár maličkej. Ale nemohol mi toto dieťa spraviť Paul? Pýtala som sa to najmä vo chvíľach, keď Michal opäť sedel pred počítačom a čoraz naliehavejšie som cítila, že sa jeden druhému vzďaľujeme. Ups, pozor. My sme si nikdy neboli úprimne blízki,“ skonštatovala…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#láska #rozchod #kariéra #ľútosť #stretnutie #bábätká #blízkosť
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Pracujte na pravidelnom pohybe a budete na tom fyzicky lepšie.
Naučíte deti odkladať...

+ Nepokojný spánok vám znepríjemní deň, nerobte vážne rozhodnutia.
Práca na vás počká aj keď budete...