Ak by si dnes rozobrala všetky svoje predchádzajúce nemožné vzťahy, zo všetkých „kukala“ pomoc. O tom, že je samaritánka, netušila, a ak áno, domnievala sa, že robí dobrý skutok. Asi to bolo zakotvené niekde v jej detstve. Kopírovala mamu, alebo jednoducho mala „zlý program v hlave“. Veď má to byť presne naopak. Muž má pomáhať žene. On má byť ten, čo sa o rodinu postará.
Prvého muža, o ktorom mohla hovoriť ako o vážnejšom vzťahu, stretla na prijímačkách na vysokú školu. Ju zobrali, jeho nie. Prišlo jej ho ľúto, z jednej kávy boli dve, štyri, šesť… Zrazu, nevedela ani ako, mal u nej nasťahované kufre. Chudák, veď neprijali ho na školu, čo bude teraz robiť? Klára si neustále prestavovala, že je to jej starosť.
Mesiac, dva, tri, štyri, rok… Už to ani nepočítala, ako dlho bol u nej nasťahovaný. Prišlo vyúčtovanie, doplácala elektrinu aj vodu, ale o tom doma ani nemukla, veď vie, že chudáčik predsa nemá žiadne peniaze. Mimochodom, ten chudáčik sa vôbec nesnažil, prácu si nehľadal a keď sa ho na ňu Klára občas odvážila opýtať, vymyslel si nejakú poviedku o tom, aké pohovory ho čakajú.
Nečakalo ho avšak nič. Paradoxné bolo, že on od Kláry odišiel, pretože si našiel „lepšiu obeť“. A Klára? Mesiac po rozchode stretla ešte väčšieho lajdáka. Ten si navyše občas aj vypil a škaredo jej nadával. Keďže Klárina kamarátka mala gamblera a ďalšia muža, ktorý ju podvádzal, uspokojila sa a rozchod nenavrhovala. Podľa jej teórie bol každý muž lepší ako žiaden.
Toto trvalo, kým náhodou nenavštívila kurz osobnostného rozvoja. Dozvedela sa tam veci, z ktorých by si možno mnohí robili posmešky, jej však obrátil život naruby. Po prvom dni s terapeutkou prišla domov s otvorenými ústami. Už vedela, že sa s momentálnym partnerom rozíde, rozhodovala sa už iba, ako to organizačne spraviť.
A čo nastalo potom? Vďaka pozitívnej terapeutke si uvedomila, že priťahuje takých ľudí, akých si zaslúži. Netýkalo sa to samozrejme iba mužov. Ale aj nových kamarátok, nového šéfa, práce… Začala do všetkých oblastí vysielať pozitívne myšlienky a priťahovať si vzťah, aký si doslova nakreslila. Napísala, aké by mal mať podľa jej predstáv vlastnosti muž, akého si zaslúži…
Život začala brať ako príbeh. Pozorne sledovala, ako jej ho ovplyvňujú myšlienky. Nechala ich voľne plynúť a netlačila na pílu. Na rozdiel od minulosti už verila, že niekto vhodný príde do jej života. Sám, bez toho, aby sa o to akokoľvek snažila. Tak to aj pravdaže dopadlo. Do jej života pribudol muž, rovesník, ktorý ju doslova nosil na rukách.