Tri roky neukázať dievča rodičom, to už skutočne musí znamenať, že sa za ňu hanbí, neráta s ňou, nemyslí to s ňou vážne… Ivkin priateľ Martin bol veľký introvert a to ho do istej miery ospravedlňovalo, že koná, ako koná. Zakaždým, keď prišlo na tému „kedy ma predstavíš rodine“, odpovedal záhadne: „Veď uvidíme“. Lenže neuvideli ani po dvoch rokoch a to už mali medzičasom za sebou rozchod.
Mimochodom, aj k tomu, že sa s Martinom dala znovu dokopy, počúvala Ivka samé uštipačné poznámky. Nikto nerozumel ich vzťahu. A občas sa Ivke zdalo, že mu nerozumie ani ona… Až keď skutočne pochopila, o čo ide a snažila sa svoje ego potlačiť a do popredia dať svoju snahu: pochopiť ho. Nekomentovať niektoré jeho kroky, pretože všetci sme nejakí. Táto pokora jej pomohla dosiahnuť vytúžené ovocie.
Nielenže prestala o návšteve, ktorú tak očakávala, rozprávať, ale začala „pracovať“ na ich vzťahu. Ak sa to vôbec dá tak nazvať. Vraví sa, že vzťah buď funguje, alebo nie. S tým by Ivka nesúhlasila. Dnes už vie s určitosťou povedať, že sa musela kompletne zmeniť, aby sa zmenil aj jej vzťah. „V prvej časti vzťahu, to všetko bolo len o mne. Ja som chcela ideálny vzťah ako zo ženského románu a žiadnu prekážku som nedokázala zdolať. Všetko som brala ako útok, nespravodlivosť. A v konečnom dôsledku prišlo aj na to, že "neľúbi ma“," skonštatovala. Všetko bol blud.
Martin ju ľúbil ako zatiaľ nikoho. Prežil zopár krátkodobých vzťahov, čo si jeho rodičia nedokázali vysvetliť a trápili sa kvôli tomu, pretože ich manželstvo bolo predsa šťastné… Tri roky o nich len počúvala a už keď to nešlo inak, utrúsila: Celý život budem o nich len počúvať? Viac však na pílu tlačiť nechcela a spravila dobre. Zamerala sa na to, že musia začať spolu bývať. Toto občasné navštevovanie ich vzťahu neprospievalo. Potrebujú riešiť bežné veci ako je upratovanie bytu, pranie, vešanie bielizne, spoločný ranný beh…
„Povedala som si, že návštevu u rodičov, toľko očakávanú, odsuniem na druhú koľaj. Tvárila som sa, že je to niečo nepodstatné. Zvlášť po tom, keď som o podobnom prípade už počula. A potom to nedopadlo dobre. Ale hlavné bolo, že to tej babe, na rozdiel odo mňa, vôbec neprekážalo,“ vysvetlila svoju zmenu správania Ivka. S Martinom jej bolo dobre. Dúfala, že tie voľné chvíľky, čo spolu trávia, sú preňho rovnako dôležité, ako pre ňu. Lebo pre ňu začali byť všetkým.
Keďže medzičasom prišla o prácu a bola na tom finančne tak zle, že musela vypratať a prenajať svoj byt, ostávala len jedna možnosť. Nasťahovať sa k Martinovi. Napokon, on jej túto možnosť navrhol, hoci sa toho obával: ešte s nikým v jednej domácnosti nežil a na svoju pohodu si zvykol. „Začiatky boli, ako sa vraví, ťažké a možno ešte ťažšie, ale prekonali sme to. A to náš vzťah posilnilo. Dnes Ivka Martinovi perie, varí, žehlí, upratuje byt, vynáša smeti a "klape“ im to. Na rad prišla návšteva u rodičov.
„Keď mi ten návrh predostrel, odrazu som nič necítila. Všetky tie pochybnosti, čo som v sebe pestovala, neľúbi ma, nepredstavuje si budúcnosť so mnou, ustúpili kamsi do úzadia. Cítila som sa ako princezná. Budem predstavená rodičom. Pre kohosi úplne banálna vec, pre mňa malá svadba,“ opísala svoje pocity. Strach necítila. Iba radosť. Jednoducho, očakávala, že si jeho rodičov aj brata získa, veď za toľké utrpenie, ako inak by to mohlo dopadnúť…
Keď sa neskôr od mamy a brata dozvedela, že je prvou ženou, ktorú domov priviedol, začala mu ešte lepšie rozumieť. Už chápe, prečo sa toľko obával. Nielenže si musel byť „na istom“, ale mal v sebe aj nekonečný stres, ktorý z minulosti nepoznal. „To už je vážne,“ skonštatovala mama s bratom a Ivka prežívala po týchto slovách ďalšiu malú svadbu. „Všetko sa oplatilo. To, čo sme spolu preskákali, všetko to sa oplatilo,“ usmieva sa dnes.