„Nezamýšľala som sa nad tým. Kamarátky mi hovorili, že to budem mať ťažké – neviem napríklad variť, starostlivosť o domácnosť mi tiež bola cudzia. No čo som mala robiť s tým pudom. Všetko, čo som dokázala, mi zrazu nedávalo zmysel. Chcela som byť matkou. Nič iné som pred sebou nemala, nad ničím iným som tak dlho neuvažovala. Chcela som otehotnieť a bodka,“ prezradila 31-ročná Klaudia.
Pravda však bola taká, že stále nebola v tom. A plánovala to už asi desať rokov. „Bola som v Amerike, keď som mala dvadsaťdva rokov. Vrátila som sa odtiaľ s tým, že si chcem doma založiť rodinu. Stále sa to neudialo a ja som sa chtiac-nechtiac musela zaoberať tým, čo ma zaujímalo najmenej – práca, kariéra. Veľa som aj cestovala, no to mi nestačilo. Cítila som prázdno. Napriek tomu, že mnohí mi závideli. Videli v mojom živote svoje nesplnené túžby a ciele.“
Ľudia jej tiež vraveli, že sa rúha. Neužíva si veci, ktoré im neboli dopriate. „Myslela som stále len na to, že moje dieťa možno nebude poznať moju mamu, ktorá ma tiež mala v neskoršom veku. Nevedela som sa vyrovnať s tým, že to nedokážem vybaviť ako lusknutím prsta, že to nie je ako prísť do obchodu a vložiť si tovar do košíka a zaplatiť. Veľmi ma to všetko frustrovalo. Neustále ma tiež prenasledovala myšlienka, že pre to robím málo.“
Čo však mala urobiť viac, nevedela. Navyše jej do cesty osud neustále podsúval mužov, ktorí po dieťati buď teraz alebo vôbec netúžili. Nevedela, či má pracovať na tom, aby ich myslenie zmenila, či to má zmysel, alebo či má utekať preč. „Raz som utiekla a rok som bola úplne sama. S tým, že osud ma zavial znova k bývalému,“ vysvetlila. Tiež však na vlastnej koži pocítila, že nič neurýchli. Pre vzťahy to platí dvojnásobne.
„Bolo ťažké prijať myšlienku, aby som sa na svoju silnú túžbu prestala sústrediť. Ako sa to dá? Ako sa nedá myslieť na to, keď sa schyľuje k sexu? Okamžite som si vždy prerátala, hoci aj na prstoch, či mám plodné dni. A potom mi už nevírilo v hlave nič iné, len to, že možno sa to teraz stane, teraz už to príde, musí.“ Orgazmus? To už ani nevedela, čo je a ako to vyzerá.
Hoci mala už dosť rokov, musela sa upokojiť. Vedela, že inak to nepôjde. „Hoci som si myslela, že keď nebudem venovať pozornosť môjmu snu, zradím ho, musela som to spraviť.“ Bolo to ťažké a nemala návod, no aspoň sa o to pokúsila. „Musela som zmysel života, cieľ, sústrediť na niečo iné, žiaľ. Musela som to hľadať a čo najrýchlejšie nájsť,“ povedala. Vtedy jej svitlo.
„Kedysi som pekne písala, vydala som aj zbierku básní. Neskôr som sa už k tomu nevracala, hoci občas som sa pohrávala s tou myšlienkou. Odrazu, raz v noci som nemohla spať, keď mi svitlo. Musíš napísať ešte jednu knihu. A daj do toho všetko.“ A tak Klaudia začala písať. Išla tam všetká energia. Pohltila všetky jej nastávajúce dni. Až tak, že čas akoby zastal. „Vypísala som sa navyše aj z toho márnivého pocitu, ktorý mi dával zabrať. Že nič nemá zmysel. A niekedy počas týchto dní som otehotnela. Až by som povedala, že ani neviem ako.“