“Nevedeli sme sa spolu na rovinu rozprávať, mnohé sme si domýšľali,” začína rozprávanie svojho príbehu 25-ročná Zuzana. Svoje konanie vysvetľuje tým, že sa celý čas bála odmietnutia. “Chcela som, aby ma požiadal o ruku, no niekde na začiatku vzťahu som sa zmienila o tom, že neuznávam “inštitúciu manželstvo”. On už o tom neskôr nehovoril, tak som si zasa začala “domýšľať”, že jednoducho už zmenil názor.” Nahovárala si nielen to, čo jej vyhovovala, ale aj to, čoho sa najväčšmi bála.
Rozprávať na rovinu možné nebolo. “Raz sme sa už totiž rozišli. A to práve kvôli tomu, že som veľmi túžila po potomkovi, kým on na to stále nebol pripravený.” Zľakol sa tak, že zo vzťahu ušiel. V druhej etape bolo všetko oveľa náročnejšie. Začali sme sa znova stretávať, bez očakávaní a veľkých emócií a svoj vzťah sme si nepomenovali. Neodznelo, že “znova spolu chodíme”. Teda, Zuzana, a možno nielen ona, bola ešte neistejšia.
Jedného dňa Teovi sľúbila všetko, o čom si myslela, že tvorí prekážku v ich vzťahu. Bol z katolíckej rodiny, kým ona bola evanjelička. “Stále si ma kvôli tomu doberal a ja som z toho usúdila, že mu to skutočne prekáža. Veľmi kŕčovito, jedného dňa, pred sexom, som mu povedala, že ak by sa nám narodilo bábätko, som ochotná prejsť na katolícku vieru,” prezradila Zuzana.
A to robiť nemala. Možno to skutočne Teovi vŕtalo v hlave. Zrazu sa niečo obrátilo a on si v ten večer “nedal pozor”. “Vôbec som si svoje telo nesledovala a nevedela som, či mám alebo nemám plodné dni,” podotkla Zuzana. Horšie boli týždne a mesiace, ktoré nasledovali potom. Kým Zuzana už dávno zabudla na to, čo v tej večer, ktorý splodili potomka “natárala”, on to všetko vzal ako samozrejmosť.