„Moja suseda mala Taliana a ja som jej ako puberťáčka neskutočne závidela. Sledovala som ten jej príbeh z balkóna asi roky. Pretože on prišiel asi raz za dva mesiace, zakaždým sme o tom vedeli, žrala ho celá ulica. Vyzeral veľmi exoticky a uvedomoval si to. Ona naňho príšerne žiarlila. V lete zas chodila na dva mesiace ona k nemu,“ opísala 30-ročná Tamara.
Len o tom snívala. Bola presvedčená o tom, že ona na to nemá. „Snažila som sa učiť v jednom čase po nemecky aj po anglicky, ale plietlo sa mi to a tiež, keď som to s nikým nepraktizovala, cítila som, ako to odchádza. Príšerný pocit. Hrozne som sa trápila. Čas utekal a ja som sa nevedela vymaniť zo vzťahu s jedným nudným Slovákom,“ skonštatovala.
Keď na to prestala myslieť, jedného dňa sa kúpala v Bratislave na Zlatých pieskoch. Bol tam Nemec. „Bola som tam sama, lebo v ten deň sme sa pohádali s priateľom a potrebovala som niekam odísť,“ povedala. Nemec zrejme zažíval čosi podobné. Do Bratislavy prišiel na rokovanie s novým zákazníkom a pýtal sa na referencie, kde by sa mohol okúpať. Ani vo sne mu nenapadlo, že bude na deke ležať vedľa takej šarmantnej Slovenky.
„Vôbec sa neokúňal prihovoriť sa mi, ako to robia Slováci. Začal hovoriť niečo o počasí a už to išlo. Ja som sebavedomo odpovedala, že hovorím po nemecky, tak som tam lámala,“ zasmiala sa pri spomienke na ich začiatky. Keďže Hans v ten deň odchádza do Nemecka, vymenili si vizitky. „Ešte v ten deň som mu v spolupráci so slovníkom napísala krásny mail o tom, ako docestoval, o mne, ako som stretla priateľku a skončili sme na hranolkách s kečupom. A začal "virtuálny vzťah“.
„Celý čas som spomínala na tú susedu, ktorá donemoty vravela, že takýto vzťah jej vyhovuje. Že jej absolútne neprekáža, že sa vidia len občas, nie je jej oporou a že nevie, čo bude. Talian jej nič nesľuboval. Niečo také som mala ja s Nemcom. Asi desať-krát za deň chcel, aby som sa fotila, nechty na nohách, kolená, bol posadnutý mojim krkom, ktorý som nafotila zo všetkých strán. Držala som si však odstup, aby nezašiel ďaleko a aby som si ho neodplašila.“
Písali si každý deň a bolo to stále náročnejšie. „Niekedy som rozmýšľala, čo ho pri našej komunikácii drží, pretože po nemecky som ja rozprávala veľmi chabo. Vkuse som musela surfovať v slovníkoch, a nemala som ani pocit, že sa to zlepšuje. Prekladala som si aj to, čo on písal, prekladať som si musela aj tie moje zliepance, ktoré som mu písala. Občas som písala o počasí, ja fakt nechápem, čo zaujímavé si on z toho vybral.“
Samozrejme, skončilo to. „Ubíjalo ma to, mala som pocit, že strácam čas. Nevedela som povedať môjmu priateľovi, ktorý bol už v tom čase taký chladný, že si ani nevšimol, že sa niečo v mojom živote deje, že je medzi nami koniec. Bála som sa prísť o tú istotu. A do Nemecka? Jasné, že ma volal, ale ja som sa tak bála, že som to jedného dňa ukončila. Prestala ma bolieť hlava a neviem, či som urobila dobre. No cudzinca som už nikdy odvtedy nechcela.“