Aj preto čakala na svojho pravého niekoľko rokov. V podstate od osemnástky do tridsaťpäťky. Ako osemnásťročná, kedy stretla prvú veľkú lásku, narobila kopec chýb. „Stále myslím na svoju prvú veľkú lásku, nemôžem ju dostať z hlavy. Hoci sme spolu chodili krátko, bola som presvedčená o tom, že sme mali patriť k sebe,“ povedala Karin. Lenže, rozišli sa, lebo on si našiel niekoho lepšieho.
Tento komplex sa Karin dlho nepodarilo prekonať. Keď stretla ďalšieho muža, bála sa, že ho stratí do takej miery, že s ním hneď vliezla do postele – aby sa mu predviedla v najlepšom svetle, aby neutiekol, aby ostal. No čím viac sa snažila, tým skôr od nej muži utekali. Bola z toho nešťastná. „Neskôr ma prenasledoval pocit, že si tí muži myslia, že som taká neatraktívna, že som pred nimi nikoho nemala.“ Keď teda stretla ďalšieho muža, veď nebolo ich málo, rozprávala mu o bývalých. O tom, akí boli vynikajúci. „Hovorila som im dokonca detaily z našej postele a vôbec som si neuvedomovala, že ich tým urážam a zraňujem.“
Takže jedna chyba za druhou. Karin si musela prečítať niekoľko kníh o vzťahoch, aby aspoň trochu mužom porozumela. Čítala to ako návod a dnes vraví, že to mohla začať praktizovať oveľa skôr. „Zistila som, čo muži radi nemajú a naopak.“ A dnes? Paradoxne stretla muža, ktorý sa jej rád vypytuje na minulosť. A ona si povedala, že o nej nikdy neprehovorí. „Pýtal sa ma, na akom najvzrušujúcejšom mieste som sa v minulosti milovala. Ťahal to zo mňa dlho. Nič sa nedozvedel.“
Karin teda nehrala len hru, akoby pred osudovým mužom, ktorého konečne stretla, nikoho nemala. Tomu by on ani neuveril. Dozrela až natoľko, že si bola istá tým, že mu nemusí nič dokazovať. A oveľa viac si verila. „Dnes je zo mňa úplne iná žena. O mužov nebojujem, sami mi chodia do života. Hoci som už zadaná, zakaždým mi dobre padne, akýkoľvek záujem o moju osobu,“ skonštatovala.