Katarína mala pocit, že svojich frajerov neustále obhajuje. Jej rodičom sa totiž nepáčil ani jeden. „Prvý chlapec, ktorého som si priviedla domov, bol podľa názoru mojich rodičov, "príliš nevzdelaný“, lebo bol „len“ policajt. Ja som študovala medicínu a vymysleli si, že to nestačí. Bol to môj prvý partner, tak sa im ho podarilo odo mňa odohnať. Po rokoch som, žiaľ, zistila, že ho stále milujem. Už bol zadaný. Mal ženu právničku, vôbec pri nej netrpel, naopak, bol vynikajúci manžel."
Druhý Katarínin frajer už vonkoncom nestál za zmienku. Nebol len nevzdelaný, ale dostal sa aj do zlej partie. „Sama som pochopila, že to nemá budúcnosť. Ale nikdy som si nevyčítala tie zabité roky s ním, pretože zrejme som to mala prežiť, asi som takú skúsenosť potrebovala,“ vysvetlila.
Hovorí sa do tretice všetko dobré, a hoci pre rodičov by to vyznelo ironicky, u nej platilo, že to nakoniec konečne vyšlo. „Môj priateľ mal jednu chybičku krásy. Všetko v tom vzťahu fungovalo ako hodinky, len mal o dvadsať rokov viac ako ja. A to som už nemusela vysvetľovať len rodičom, ale aj všetkým priateľom a kolegom. Bolo to veľmi otravné,“ skonštatovala.
U Tibora našla všetko, čo potrebovala. Mali spoločné záujmy, sex nemal chýb, spolu športovali, okamžite sa vyrovnala aj s jeho dcérou v jej veku. „Vek bol obrovský mínus, ale uvedomila som si, že asi každý niečo potrebuje "vysvetľovať“, bez toho sa asi žiaden vzťah nezaobíde."