Foto: SHUTTERSTOCK
„V USA som sa necítila dobre, pretože som tam fyzicky pracovala a neustále som si vyčítala, načo som päť rokov študovala na vysokej škole,“ opísala svoje pocity. Keď po roku prišla domov, začala si zas vyčítať, prečo v Amerike neostala dlhšie. „Som večne nespokojný človek a prenasledovala ma myšlienka, že som nevyužila šancu dostatočne. Po anglicky som navyše na Slovensku začala zabúdať,“ povedala ďalej.
Rok si po príchode domov nemohla nájsť prácu a len tak sa ponevierala. „Počula som, že nájsť si prácu bez praxe nie je špás, ale že to bude až také náročné, to som netušila,“ skonštatovalo dievča, ktoré v tom čase ani nevedelo, čo chce vlastne robiť. „Vyštudovala som pedagogickú školu a učiť som nechcela. Dilema bola veľká – či sa dať na nejaký kurz a ďalej sa vzdelávať, či sa prekonať a ísť predsa učiť. Nevedela som sa rozhodnúť a mala som z tej neistoty depresie.“
Naraz si uvedomila, že žije vo veľkom kŕči. „Všetko som vnímala prostredníctvom veku a zakaždým som si vyčítala, ak som spravila chybný krok. Nikdy mi nenapadlo porovnávať sa s horšími, ja som okolo seba videla len dokonalých a preto som veľmi trpela.“ Neskôr si prácu našla a ostala v nej päť rokov. „A potom som si pre zmenu vyčítala, že som sa niekde "zašila“ a nežila naplno."
Keďže stále niekde v podvedomí figurovalo „založ si rodinu, poroď dieťa“, ostávala na Slovensku a zakaždým sa škatuľkovala do vekových hraníc – čo sa kedy patrí a čo už nie. „A spamätala som sa, keď som oslavovala 31 rokov. Tak veľmi som si priala partnera, a žiaden tu nebol. Vtedy som si povedala "dosť“. O tom, koľko mám rokov, viem len ja a zopár mojich známych. Každý je taký starý, ako sa cíti."
Hypotéku platiť nemusela, záväzky nemala a na Slovensku sa už kŕčovito nudila. Vybrala sa za mladšími kamarátkami do sveta a začala robiť dobrovoľníčku v Nórsku. „Zrazu som si uvedomila, že žiadne hranice neexistujú a že veci, po ktorých túžime, nás nestretnú, keď si to budeme najviac priať, ale vo chvíli, keď budeme spokojní s tým, čo máme,“ myslí si.