Poznali sa už aj ich rodiny. Neraz Jana rozmýšľala nad tým, ako by to asi dopadlo, keby sa rozišli. Najťažšie by to znášali asi ich rodičia. A hlavne, kde by si hľadala nového ženícha. Takto je to dobre. Stačilo jej, že Lukáš nepil, nemal veľa kamarátov, sedel doma a staral sa jej o auto. „A mne to v tom čase stačilo,“ skonštatovala Jana.
Svadbu mali v pláne, no stále ju odkladali. „Moji rodičia to chceli, ja už menej, vôbec mi na tom nezáležalo. A keď som si predstavila ešte tie všelijaké slovenské zvyky, slepačiu polievku a únos nevesty, vravela som si, že ja toto nepotrebujem.“ Lenže, v čase, kedy už Jane vírili v hlave myšlienky o svadbe (najmä matka jej ju stále pripomínala), zistila, že otehotnela. Potom už svadba dostala zmysel a chceli sa s ňou poponáhľať.
Lukáša jej tehotenstvo šokovalo. Možno na to nebol pripravený. Myslel si, že keď sa vezmú, tak možno tri roky budú len cestovať, alebo zarábať peniaze, jedno z toho. Cítila z Lukášovej strany stres, akoby sa tá istota, ktorú v ňom mala, začala rozpadávať. Cítila, že sa cíti ako v klietke, z ktorej nemôže ujsť. Svadba sa nakoniec zorganizovala…
Už to však nebol ten Lukáš, čo predtým. „Robil všetko automaticky, ako od neho rodičia očakávali. Mal pocit, že nemá na výber. No a mal? Čakali sme dieťa, udialo sa nám to spolu, nič som naňho nenarafičila,“ povedala ospravedlňujúco Jana, ktorá sa už nemohla prizerať na to, ako mlčky trpí. Nedokázal o tom ani prehovoriť. Ako typický chlap.
Stalo sa však to, čo nikto nečakal. A, zrejme to tak malo byť. Upokojujúcejšia veta už asi neexistuje. Jana presne na svadbe potratila. Začala veľmi krvácať a museli ju odviezť do nemocnice. Prvý sa z tohto zážitku spamätal Lukáš. No Janu poznačil tak, že ešte po roku nebola schopná o tom prehovoriť. Lukáš sa samozrejme z jej života vytratil. Asi to tak malo byť…