„Rodičia to odo mňa očakávali. Bola som jedináčik a oni chceli vnúčatá. Chceli, aby som si našla muža, ktorý sa prisťahuje do nášho domu a budeme tam všetci spokojne nažívať,“ vraví žena, ktorá práve preto, aby ich nesklamala, v sebe potláčala svoje dobrodružné a cestovateľské sny, ktoré stále nemala naplnené. „Mohla som len jojkať nad fotkami, ktoré pridávali na Facebook moje single kamarátky, ktoré precestovali snáď polovicu zemegule,“ povedala Klára.
Pocit nesklamať rodičov však bol oveľa silnejší. „Našťastie sa do mňa zamiloval spolužiak a nemusela som sa strápňovať na zoznamkách.“ Ona ho tiež mala rada, ale otvorene hovorí, že ak by nemala rodičov, alebo boli by iní, určite by na svadbu nepomýšľala. „Áno, je to tak. Bola som ich jediná dcéra a prenasledoval ma pocit, že musím urobiť všetko, čo im vidím na očiach.“
Napokon, myslela si, že jej manžel to pochopí. Kde je napísané, že musia hneď splodiť potomka? Plánovala sa vydať a čo-to precestovať aj so svojím mužom – pravdaže, ak by mal záujem. Lenže on nemal. Všetky peniaze si predstavoval, že sa vrazia do domčeka, ktorý si vo dvore stavali a s ochranou po svadobnej noci už vôbec nerátal. „Bol do mňa zaľúbený viac ako ja doňho, a mal v našom vzťahu, žiaľ, hlavné slovo.“
Keď ani do polroka Klára neotehotnela, začalo im to vo vzťahu škrípať. „Môj život bol otrasný. Prečo som toto všetko robila? Aby sa mama mohla usmiať na susedu po ceste z obchodu, s dobrým pocitom, že už má dcéru "na poriadku“? Bola som nešťastná," priznala Klára. A hoci nemala vo zvyku spovedať sa svojej matke, tentokrát to urobila.
„Moje zúfalstvo už bolo také veľké, že som raz po robote išla za mamou a rozplakala som sa jej. Povedala som jej všetko, že takto žiť nechcem. Možno o desať rokov, tak, ako to robia moje rovesníčky. Ale mne niečo preteká cez prsty, niečo, čo nikdy nedoženiem.“ Samozrejme, že matka jej nerozumela. Bola to obyčajná žena, ktorá sa celý život starala len o to, aby zarobila s mužom peniaze, aby porodila potomka, aspoň jedného, čo sa jej, napokon, podarilo…
Keďže Klára nebola zvyknutá riešiť takéto vážne problémy, nevedela, ako na to. Mama ju sklamala, nepochopila ju a riešiť to s mužom už radšej neriskovala. Potajomky si teda pobalila kufor a zmizla. Kam? „Pripravovala som to dlhšie. Po nociach som uvažovala, ako by som to spravila tak, aby som nikoho neranila. To sa však nedalo. Chýbala mi skúsenosť, akú mali moje rovesníčky. Ísť napríklad do Prahy na polroka a tam sa skúsiť pretĺkať životom. Alebo odísť do Anglicka a pracovať hoci aj ako umývačka riadu. Oťukať sa, niečo zažiť, veď tento život, čo ja žijem, predsa nemôže byť všetko,“ posťažovala sa.
Až keď to skutočne spravila, zúčastnení zistili, že situácia bola vážna. Síce sa vrátila s dlhým nosom o týždeň domov, veľa sa toho zmenilo. S mužom sa začali otvorene rozprávať o tom, čo kto potrebuje, ako chce žiť, čo mu chýba. „Aj keď sa nám otehotnieť nepodarilo, dala som si opäť predpísať antikoncepciu. Mala som v tom čase dvadsať rokov, nechcela som takto skončiť. Prihlásila som sa na vysokú školu a muž chodil do práce. V lete sme išli na našu prvú dovolenku – presvedčila som ho, že nemusia ísť všetky peniaze do domu. A takto pomaličky sme budovali náš vzťah.“
Otehotnela napokon vtedy, keď už na to bola pripravená. Žiaden spisovateľ by to lepšie nenapísal. O celých päť rokov, keď sa jej úspešne podarilo spromovať (a matka na ňu bola pyšná), cestovali za odmenu do Egypta. „A čo čert nechcel, antikoncepčné tabletky ostali doma. Takto nejako prišla na svet naša Tamarka,“ vraví pyšne žena, ktorá aspoň niečo z toho, čo potrebovala, stihla. Aj keď to nebolo úplne podľa jej predstáv.