„Hlavne preto som bola ako v strehu. Odvšadiaľ, z televízie, z rádia, od ľudí som počúvala o tom, aký je muž podstatný, ako potrebuje každá žena dieťa. Ak by som počúvala len seba, ja som v tom čase dieťa ešte vôbec nepotrebovala. Chcela som cestovať, zabávať sa, vzdelávať. Mala som pocit, že na všetko mám ešte čas,“ spomína nešťastná Milada.
„Vďaka“ týmto negatívnym úvahám, ktoré na ňu číhali zo všetkých strán – už aj tety sa jej vypytovali, kedy sa bude vydávať – začala nad tým vážnejšie uvažovať. „Začala som cítiť, že starnem, že musím okamžite dobehnúť nejaký vlak, ja som im všetkým uverila a začalo mi absolútne šibať,“ vysvetlila ďalej. V jej okolí vhodný adept na otcovstvo nebol. A tomu, čomu ona verila kedysi hlboko, že to všetko príde samo, som veriť prestala. Začala som utekať, cválať ako kôň a roky mi utekali.
Zrazu začala Milada cítiť, že keď cestuje, mrhá časom. Že namiesto vzdelávania by mala tráviť čas na zoznamkách, čo aj začala praktizovať. „Lenže mňa to ubíjalo. A uberalo mi to sebavedomia. Ten pocit, že ani tento nie je dobrý, ani onen ma nechce. Bolo to horšie, akoby som nestretla nikoho,“ povedala. Jej život, ktorý si dovtedy užívala, bol zrazu fuč a prítomnosť tvorili len myšlienky na muža, ktorý miesto po jej boku stále neobsadzoval.
„Bola som nešťastná. A čím viac som sa v tom rýpala – kde muža stretnem, cez internet sa mi to nedarí, kedy otehotniem, čo budem dovtedy robiť, tým sa mi to vzďaľovalo,“ posťažovala sa. Bola to prácna práca znovu veriť tomu, že všetko podstatné, čo má prísť, príde a najlepšie, čo spraví, bude, keď sa uvoľní. „Vypla som televízor, rádio, eliminovala som negativistov a začala som sa znovu venovať veciam, ktoré ma kedysi bavili.“ Láska si ju našla sama, ako to už v živote býva.