Vždy si boli veľkou oporou. Keď Soni zomrela mama, Táňa ju u seba na rok ubytovala. Keď Táňa túžila ísť do Ameriky, Soňa sa obetovala, dala v práci výpoveď a vybrala sa s ňou. Prežívali spolu všetko – nepríjemné čakanie do zdravotných výsledkov, chorý otec, početné rozchody, strata zamestnania, autonehoda… „Keď Soňa zavolá s tým, že sa jej niečo stalo, všetko odkladám a stojím pri nej,“ povedala Táňa.
V istom období boli obe single. S tým, že keď to tak nebolo, nenapadlo im, že by mohli jedna druhej závidieť. "Častokrát sme chodievali na kávu do našej obľúbenej kaviarne a rozoberali sme tam mužov. V tom čase sme ale boli veľmi negativistické a mali sme také zakorenené predstavy, ako asi väčšina, zvlášť ohrdnutých a single žien. Vraj všetci normálni muži sú už dávno zadaní a ako my už nemáme šancu. Táňa si už dokonca začala hľadať iný zmysel života, lebo sa obzerala len okolo seba. Medzi kolegami nebol zaujímavý nikto, susedia boli šťastne ženatí. Občas chatovala na sociálnych sieťach, no zakaždým to dopadlo zle.
Až jedného dňa. „Bol to môj obľúbený kolega. Ale už som za ním zaklopila dvere a bavila sa s ním len tak opatrne, pretože som vedela, že s frajerkou si už dokonca kúpili byt.“ Soňa sa vraj nikdy kolegu nepýtala, aký majú vzťah. „Bavili sme sa len tak pracovne, občas, ale cítila som, že je tam nejaká iskra, cítila som ju úplne jasne,“ povedala.
A jedného dňa kolega zmenil status na Facebooku. Všimla si to tak, že si najskôr zmenil profilovú fotografiu, na ktorej bol s frajerkou kdesi vo Vysokých Tatrách. „Takže on bol "z ničoho nič“ single. Síce chvíľu trvalo, kým sa zblížili, ale niečo sa medzi nimi začalo odohrávať. „Odvtedy viem, že nikdy netreba vravieť nikdy.“