Petra však svojho kolegu nenávidela. A keď sa stal o polroka jej nadriadeným, nemohla ho už ani vystáť. „Myslela som si, že dám výpoveď. Ako môžem pracovať pod človekom, ktorého si nevážim, pohŕdam ním, mám pocit, že ma šikanuje, neustále znemožňuje a bojuje so mnou,“ vysvetlila. Chvíle v práci skutočne neboli jednoduché a ona mala veľakrát pocit, že jediným východiskom je odtiaľ ujsť. Našťastie ostala.
Až jedného dňa… „Pracovali sme na veľkom projekte a ostávali v práci podstatne dlhšie. Od toho, ako ho spravíme, záviselo, či dostaneme od firmy ďalšiu zákazku,“ vysvetlila Petra. Nejednalo sa o zanedbateľné peniaze. V tom strese sa Peter prejavil ako obetavý, tolerantný človek. A to sa Petre rátalo. „Nešlo mu len o peniaze, chcel nás prezentovať čo najlepšie ako celý tím. Kúpil nám dokonca pizzu a dával do projektu najviac, hoci vôbec nemusel. Vtedy sa vo mne niečo nalomilo,“ skonštatovala Petra.
Ich vzťah sa postupne začal meniť. „Možno, že som sa počas toho náročného projektu aj ja ukázala v inom svetle a on si povedal, že si také správanie nezaslúžim. Neskôr mi ale prezradil, že až vtedy zistil, čo všeto je vo mne a koľko nás toho spája.“ Keď ju pozval neskôr na večeru, bolo jej jasné, že nepôjde len o takú bežnú pracovnú večeru, na aké, mimochodom nikdy nechodili. „A z tímu pozval len mňa,“ uškrnula sa Petra. Ich príbeh sa ďalej vyvíjal ako z knihy.