Jasne si uvedomovala, že ak by si aj niekoho našla, tak by naňho nikdy nemala čas. A vďaka tomu bola v začarovanom kruhu. Chcela niečo a nevedela, ako to má spraviť. Očakávala od života zmenu, no nevedela, ako by ju zapasovala do svojho života. V podstate ju aj chcela, aj sa jej bála. A preto tá zmena do jej života neprichádzala.
Až keď si začala veci priať. Bez toho, aby sa trápila nad tým, ako sa zrealizujú, že sú nereálne a že sa neuskutočnia. „Myslela som na to, že chcem muža a všetko ostatné sa tomu automaticky prispôsobí. Myslela som len na ten cieľ. Na muža, ktorý ma bude bezhranične milovať, urobí mi dieťa, bude ochotný založiť si so mnou rodinu. Práca išla bokom. Tá sa v mojich myšlienkach vôbec nevyskytovala. Nemyslela som na to, čo s ňou bude, koľko jej bude. Vedela som, že sa to "nejako spraví“. A že mi nič nebude chýbať, lebo budem mať všetko."
A tak sa veci začali diať. „Lenže predtým som musela prestať počúvať všetkých nepriateľov, ktorí mi radili rady, ktoré by možno fungovali v ich živote, no nepasovali do môjho, neboli blízke môjmu zmýšľaniu,“ skonštatovala ďalej Karolína. Toho pravého stretla v práci. Bol to nový kolega, ktorý chvíľu pracoval v ich tíme. „Vedela som, že ho stretnem v práci, veď nikde inde sa môj život neodohrával,“ povedala Karolína.
Pracovať začala menej a tým, že sa k priateľovi onedlho presťahovala, nechýbali jej ani peniaze, o ktoré sa jej znížil plat. Pretože svoj byt začala prenajímať. Preto si dnes myslí, že na vine bol všetkému strach. „Netreba sa báť, lebo keď si prajeme niečo dobré, všetko sa zorganizuje tak, aby to bolo pre naše dobro. Nikdy v živote by som už nemenila, šťastná som až teraz.“