Naďa sa nemohla pohnúť z miesta. Vedela, že Robo nie je jej pravý, napriek tomu ju to k nemu strašne priťahovalo. „S tým pocitom sa nedalo nič robiť, vysvetľovala som si to ako osud, proti ktorému sa nedá bojovať,“ vysvetlila. Dobre si však uvedomovala jeho zlé vlastnosti. Vedela aj to, že ju nikdy neurobí šťastnou. Napriek tomu však po polročnej pauze znova sa dali na chvíľu dokopy. A stále dokola.
„Bola som nešťastná. Najmä preto, že päť mesiacov som navštevovala terapeutku, ktorá ma dávala dokopy, lebo som si jednoducho sama pomôcť nevedela,“ skonštatovala Naďa, ktorá už dnes vie, že čas skutočne lieči. „Po troch mesiacoch mi bolo jednoznačne lepšie ako po mesiaci a keď už tých mesiacov liečenia bolo päť, povedala som kamarátke, že už som za vodou. Cítila som to tak.“ Potom však, čo čert nechcel, spadla do toho znova. Stretla ho náhodou na ulici. Tomu ešte nevenovala pozornosť. Ale keď sa stretli opäť na pohovore do jednej firmy, povedala si, že to asi nie je náhoda. Ukázalo sa, že to bol zlý žart.
S Robom sa dali znova dokopy, len preto, aby o týždeň zistila, že sa vrátila na začiatok. „Plakala som ako šialená. Ľutovala som seba aj to úsilie, čo som dala do toho, aby som sa od neho oslobodila,“ povedala. Vtedy jej kamarátka povedala, čo spraví. „Bola som ochotná hocičo vyskúšať, hocijako si pomôcť, aj keby to bol placebo efekt, ja som strašne verila, že toho človeka vytesnám zo svojho života. Už som nechcela dopustiť, aby mi niečo "dával“. Ja som vedela, že s ním len brzdím, že on mi už jednoducho nemá čo dať!"
Jej kamarátka, ktorá žije v Írsku, predpovedá budúcnosť a venuje sa súvislostiam presahujúcim z minulosti do budúcnosti, má na takéto prípady postup. Odporučila Nadi, aby si kúpila čiernu sviečku, vyryla do nej jeho meno. Nerušene ju zapálila a celý čas, kým bude sviečka horieť, naňho myslela. „Poďakovala som mu za ten čas, čo sme spolu strávili a tiež som mu všetko odpustila. Zopakovala som to niekoľkokrát a aj som si poplakala. Venovala som však tomu čas a sedla pri sviečke, až kým nedohorela,“ opísala.
Aj jej sa táto metóda zdala čudná, no nezamýšľala sa príliš nad tým. Počula už aj o tom, ako sa treba s ľuďmi rozlúčiť napríklad tým, že ich akoby zhúžveme do papiera a odhodíme do koša. Sú na to rôzne praktiky a Naďa uverila tejto. „Oheň mal pre mňa stále silu. A kým horel, pozerala som sa doň, cítila som to teplo a občas som si na ňom ohriala ruky. Hovorila som, čo mi napadalo, súviselo to ale zakaždým s ním. Prihovárala som sa mu, ako ho už nepotrebujem a že sa s ním lúčim. A ten človek mi skutočne odišiel zo života…“