Broňa (27): Ľutujem veľa vecí, hoci počula som niekde, že keď niečo človek skutočne úprimne oľutuje, bude mu to odpustené. Teším sa aspoň tomu, inak by sa mi asi žilo oveľa ťažšie. Ľutujem všetko, čo som porobila rodičom v puberte, ľutujem, ako som sa správala k babke, ľutujem, ako kruto som sa zachovala k svojmu prvému frajerovi a takto by som mohla menovať. Myslím, že je toho veľa, na čo nikdy, ale skutočne nikdy nezabudnem a už pri spomienke na tieto zážitky by som sa najradšej schovala do myšacej diery.
Miriam (28): Nič netreba ľutovať, život je škola a neustále sa učíme. Stretla som veľa takých, ktorí si život zničili – drogami, gamblingom, dokonca jednu, ktorá kradla a potom za to znášala následky. Ľutovala by som, keby som mala povahu, ako moja bývalá spolužiačka zo strednej. Prejavovalo sa to, akoby mala záľubu v rozbíjaní manželstiev. Ja si nič takéto nemôžem vyčítať. Keď som niekomu nechtiac ublížila, boli to drobnosti a už dávno som si to odpustila.
Katka (24): Počula som o tom, že druhým sa dá ľahšie odpustiť, ako sebe. Len keby to bolo také ľahké zistiť, či som si už odpustila, alebo sa o to ešte len snažím. Pretože, podľa mňa je veľa takých krívd, ktoré si v sebe voči sebe nosíme. Vieme, že by sme si to všetko mali odpustiť, no nevieme to. Hovoríme, že sme si už odpustili, ale či je to naozaj tak, ktovie… Samozrejme, že tiež, ako ostatní, ľutujem veľa vecí. Najviac tú, že som nedokončila školu. Bola to fatálna hlúposť. Svojmu dieťaťu by som nič podobné nedovolila.