Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ľahkosť miamského flirtu sa zmenila na ťažobu newyorskej drámy.
Inokedy by si všímala, že je práve jeden z tých vražedne horúcich letných dní.
Vyľudnené ulice šumeli jedinečnou symfóniou, spájajúcou neidentifikovateľný, ale typický hukot osemmiliónového kotla. Na asfaltové chodníky kvapkali bzučiace klimatizácie zasadené v starých oknách ešte starších domov len preto, aby kvapky v zlomku sekundy na horúcom slnku vyschli.
Teraz jej prekážalo iba to, že mesto v lete vždy trochu smrdí. Vlhko a hnilobne sladko. Akoby sa kombinácia noblesných vôní horných poschodí luxusných mrakodrapov nevedela predrať na zem.
K spodine.
K nej.
Navyše ju zožieralo, že ho nestretla skôr.
Tú chvíľku, keď kráčala po Deväťdesiatej šiestej ulici, priťahovaná magickou silou Gavina Silara, rozmýšľala, prečo jej ho osud do cesty prihral až teraz.
Polopoklusom prešla pár blokov a zrazu, ako v tranze, stisla zvonček s menom Gavin Silar. Bzučiak jej otváral dvere do prítmia a vlhka nezrekonštruovanej, hnedobordovej art deco budovy bez výťahu, kde za smetiakmi na separovaný odpad ožívajú tiene a kde na ňu na druhom poschodí čaká on.
Potichu zatvorila vonkajšie drevené aj vnútorné sklené dvere a svižne vybehla hore. Schody brala po dva, v okamihu stála pred jeho bytom.
Zaklopala.
Gavin pomaly otvoril, chvíľu si ju, celú spotenú s panickým výrazom v tvári, obdivne premeriaval.
„Tak si zase prišla…“ Stál tam v sivých krátkych bavlnených nohaviciach, bez trička a s náznakom smútku v očiach.
Zabudla na report pre Richarda Rubensteina, na Mika Bloomberga, na všetky povinnosti, o Samovi ani nehovoriac. Už pri pohľade na jeho milú tvár bola odzbrojená, dokonca sa jej túžba po fyzickom milovaní zazdala trochu nevhodná. V Gavinových očiach spozorovala okrem smútku aj nehu a lásku.
Jednoznačnú a priezračnú.
Pravú a nefalšovanú.
Tuctovú a lacnú, ale takú, ktorú si nekúpi za všetky prachy a diamanty sveta.
Presne takú, ktorá sa vyskytne len raz za života.
Ariannu striaslo od nervozity. Bála sa ho a zároveň po ňom túžila. Akoby to bolo iba jej zbožné želanie, aby ju nikdy neopustil, aby ju miloval do konca ich bytia…
Gavin ju nepohnuto prebodával pohľadom.
„Vedel si, že prídem,“ odvetila po chvíli mlčania a objala ho.
Neodpovedal.
„Musel si to vedieť,“ očami ho prosila o zhovievavosť.
„Vážne?“
„Áno,“ zašepkala.
„Potom, ako si sa šialene správala na golfovom maškarnom bále v New Jersey, som si nebol celkom istý.“
„Bol tam Sam. Znervóznela som. Všetko sa dialo veľmi rýchlo. Nebola som pripravená na to, že ťa stretnem. Navyše Janina hra a divadielko okolo toho, že si s ňou…“ Podišla trochu k nemu a čakala, že ju objíme.
„Že som s ňou – čo?“ odsotil ju od seba.
„Spal…“
„Doboha, Arianna!“
„Čo?“
„Ak budeš veriť každej bohatej štetke, ktorej manžel si ma najíma na spríjemnenie dlhej chvíle, zabiješ ma od žiarlivosti. Alebo ja teba!“
„Aj ja som podľa teba bohatá štetka?“
„Neprekrúcaj. To som nepovedal.“
„Povedal si, že som starostlivo strážené dievča z Upper East Side, ktoré si myslí, že všetko môže! Nie je to len prikrášlená definícia bohatej štetky?“
„Načo si sem prišla?“
„Zabiješ ma?“ spýtala sa udivene, prekvapená intenzitou jeho slov.
„Ale, no tak! Zase ma nechytaj za slovíčka.“
Hoci sa hneval, skutočný strach z neho nemala. Gavin bol zlý herec a ešte horší hysterik.
„Nie, neverím jej. Jane je nepodstatná epizóda,“ povedala mierne.
Striaslo ju. Mokré, na tele prilepené tepláky ju chladili.
„Už s ňou prestaň, dobre?“
„Necítiš, že ťa potrebujem?“
„Potrebuješ ma?“
„Áno.“
„Kde si, keď ja potrebujem teba?“
„Som tu.“
„Arianna, prosím ťa. Hlavne nestojme medzi dverami,“ zasipel nervózne Gavin, podozrievavo sa pozrel do chodby a vtiahol ju dnu.
„Vedel si, kto som, keď si si ku mne prisadol v lietadle na ceste do Miami?“ spýtala sa zničene.
„Nečítam noviny, nepozerám telku. Nepoznal som ťa,“ odvetil opäť tak vehementne, že aj hlupák by rozpoznal klamstvo.
Čo keď ten vtieravý nepríjemný pocit na South Beach nebol z recepčného v hoteli, ale zo samotného Gavina…
„Si známa, Arianna, ale prisahám, že som ťa nespoznal. Je mi jedno, čo robíš vonku, kto si. Nezviedol som pani Blakovú, ale pekné dievča bez mena.“
„Prečo sa na mňa tak hneváš?“ spýtala sa opatrne a zrazu sa v jeho byte cítila neisto.
„Máš dnes deň hlúpych otázok?“
„Ako sa to so mnou rozprávaš?“
„Prepáč,“ povedal o trošku jemnejšie.
„Nechajme to. Možno som sem nemala chodiť,“ povedala opatrne, aby ho nenahnevala ešte viac. Od nervozity sa jej začali na krku aj rukách vyhadzovať malé červené fliačiky stresu.
„Chýbam ti, lebo tvoj muž, pán Dokonalý, ťa nedokáže pretiahnuť? Alebo sa panička dnes trochu nudí? Alebo má ešte voľno v práci?“ spýtal sa tvrdo.
„Prečo sa tak veľmi hneváš?“ pokúsila sa ešte o zmierenie.
„Lebo ma to nebaví. Nie som nijaký pajác, ktorého môžeš naprogramovať na svoje nálady,“ vyštekol na ňu.
„Nebuď sprostý. Správaj sa ako dospelý.“
„Zrazu sa máme správať ako dospelí?“
„Áno. Prosím ťa,“ povedala pokorne.
„Prečo? Lebo ty si sa rozhodla? Čo keď mne sa nechce?“
„Neviem,“ Arianna nevedela rýchlo reagovať na podráždenosť v jeho hlase.
„Tak hovoríš, že ma ľúbiš, hm?“ spýtal sa výbojne Gavin a vytrhol ju z tranzu.
Stál pred ňou drzo a vyzývavo ako boh pomsty za krivdu, ktorá sa vlastne nikdy nestala.
„Áno, ľúbim ťa.“
Arianna nebola posadnutá všeamerickým hádzaním veľkých fráz. Dokonca si vyčítala, že ani Alexe nehovorí dostatočne často, ako ju zbožňuje.
V hlave si chvatne a chaoticky poznamenala, že dcére v najbližších hodinách pošle správu plnú srdiečok a smajlíkov a napíše:
Miluuuuuujeeeeeeem ťaaaaaa, tak, ako by to napísala Alexa.
Andrea Coddington - Milovanie
Román Milovanie je zmesou vášne, lásky, vysnívaného života na pozadí toho reálneho, nevery, ktorá dávno prerástla do nekonvenčného vzťahu, neschopnosti rozhodnúť sa rozumom, poníženia a znášania dôsledkov, za ktoré môže bezhlavo zaľúbené srdce.
Milenecký trojuholník Arianny Blakovej sa zmenil na začarovaný kruh. Flirt s Gavinom Silarom už dávno nie je nevinný, manželstvo so Samom vôbec nie je perfektné. Násilie ju prekvapí tam, kde ho čakala najmenej. Vyvrcholenie tohto príbehu potvrdzuje, že v živote robíme rozhodnutia, s ktorými sa potom musíme naučiť žiť.
