Po dvoch rokoch ste si uvedomili, že muža, s ktorým bývate v spoločnej domácnosti, už nemôžete vystáť. Od prvého momentu, kedy ste ho stretli, po dnes, sa toho veľa zmenilo. A zmenili ste sa aj vy dvaja. On sa už chce viazať, no vy váhate, pretože si nie ste istá tým, že on je ten, s ktorým si chcete založiť rodinu. A je celkom možné aj to, že je to naopak. Každopádne, rozišli ste sa, bol tam vážny, neprekonateľný zádrhel.
Ako každá jedna žena, aj vy by ste však prijali, keby sa s tým on vyrovnával ťažšie. Aby ste to po rozchode vy mala ľahké, muži sa o vás začali „trhať“ a on ľutoval, že vás stratil. To určite v prípade, že váš rozchod nebol taký jednoznačný a nedá sa celkom presne povedať, z ktorej strany vlastne napokon prišiel. Mal posledné slovo on? Alebo vy? Vravíte, že si to presne už ani nepamätáte? Potom to zrejme bolo obojstranné, aj také bývajú rozchody. Obojstranné rozhodnutie, popretkávané nekonečným váhaním, či sme vlastne spravili dobre.
Ak sa vám takýto muž odmlčí, nevnímajte to ako ignoráciu. Muži sú iní ako ženy, s rozchodom sa vysporiadavajú celkom inak ako my. „Môj priateľ sa mi po desaťročnom vzťahu vôbec neozval. Nebolo mi ani tak ľúto za ním, ja som samotu, ak sa to tak dá nazvať, zvládala lepšie, ako som si predstavovala. Len to neskutočné ticho mi hovorilo, že ku mne nič necítil, že sa rozchodom preniesol nejako rýchlo a ľahko. A z tejto myšlienky mi bolo smutno, plakávala som kvôli tomu po nociach.“
Až do doby, kedy stretla kamarátku, ktorej partner bol celkom iný. „Obaja vedeli, že spolu už nechcú byť, východisko nepoznali, dokonca odišla aj láska. A po rozchode ju začal prenasledovať.“ Hrozné na tom bolo, že ju nechcel späť. Jednoducho ho tešilo, že ona bez neho nevie žiť. Čím viac sa je pripomínal, tým ťažšie sa jej darilo naňho zabudnúť. Preto si ticho od bývalého partnera naopak vážte. Povedzte si, že čím je tichšie, tým bližšie ste vy k cieľu.