Zoznámili sa cez internet. Po tejto skúsenosti to už určite skúšať nebude. Pretože zistila, aké je to strašne nebezpečné. Človek totižto o sebe môže povedať skutočne hocičo. Hranice neexistujú. A čím sú od seba ďalej, tým viac si môže vymýšľať. Nech sa páči. Kanaďan Dave jej začal vypisovať, ona mala možnosť si pozrieť jeho zaujímavé fotografie na facebooku. Vyzeralo to tak, že nič o sebe netají. Mal sestru, ktorej často lajkoval fotky, uvedeného zamestnávateľa v profile, mamu, priateľov, ktorí ho označovali na fotkách… Nebol to nikto, kto sa skrýval za vymysleným nickom. Bol to reálny človek menom Dave, to áno…
Niečo sa však predsa len z profilu nedalo vyčítať. Informácie, ktorými by sa veru nikto nechválil. Naopak, zatajoval by ich, kým by sa dalo. Keď už ich intenzívna komunikácia trvala päť mesiacov, rozhodli sa, že sa stretnú. „Dobre to na mňa hral, hral mi totiž na city. Vravel, že naše stretnutie nie je náhodné, dokonca sme sa v jeden mesiac rozišli s bývalými láskami, ak si teda aj to nevymyslel,“ vraví smutná Naďa. Nebolo jej dokonca podozrivé ani to, že on sa nehrnul na Slovensko. „Trval na tom, aby som prišla do Kanady, vraj on tam má veľa projektov, ktoré tam jednoducho nemôže ukončiť. Ale ja som chcela, aby sme sa stretli len na chvíľu, išli spolu na dovolenku. Jednoducho, aby sme zistili, či naša príťažlivosť je skutočná.“
Negatívne ju ovplyvnila kamarátka, ktorá je vtĺkla do hlavy, aby išla, aby to gesto spravila, veď tá letenka predsa nie je až taká drahá. Možno, že Kanaďan si bude vážiť, že ho Slovenka nechce využiť, predbehne ho a navštívi ho ona. „Každý špás niečo stojí,“ povedala jej a Naďa nad tým začala reálne uvažovať. Keď sa s Daveom dohodli, že do Kanady príde, veľkoryso jej sľúbil, že jej neskôr preplatí polovicu sumy, ktorú musela za letenku vysoliť. Napokon, sľuboval jej tiež, že všetko na mieste činu bude mať gratis. Aj to mu zhltla, aj s navijakom.
Dnes má pred očami mrákoty už len z predstavy, ako sa k cudziemu človeku a tak ďaleko mohla vybrať. A že ju vôbec čakal. Očividne, stretnúť sa veľmi chcel. „Bol to citlivý chlapec, ktorý vlastne nespravil nič zlé, len mi "zatajil“ to, že trpí takouto závislosťou, nič viac," povedala ironicky Naďa, ktorej sa muži momentálne dosť hnusia a vie si radšej predstaviť single život. Aspoň nasledujúcich päť rokov určite.
„Cítil sa ako na koni, keď som tam prišla. Akoby ťažil z toho, že ja som mimo domova, absolútne odkázaná na jeho spoločnosť.“ To, že je gambler zistila až po týždni. Dovtedy len to, že ich komunikácia nie je „ako po masle“ a spoločných záľub nemajú až tak veľa. „Nič som neľutovala, veď také veci sa stávajú. Nevedela som to, nemohla som to vedieť. Nemôžem sa predsa vopred pýtať mužov, predtým, ako sa stretneme: Nie si náhodou gambler? A nie si mimochodom ženatý? Neschovávaš niekde vo svete päť detí, ktoré ani nevieš, s kým máš? A nemáš cukrovku prvého typu? Netajíš mi niečo? Vždy má človek niečo, s čím sa nerád chváli. Čaká, kým sa človek namotá a potom to už veď bude jednoduchšie tolerovať.“ Ľutovala však to, prečo iniciatívu nenechala na ňom. Predsa by to bolo niečo iné, keď by on prišiel na Slovensko.
Domov sa vrátila nešťastná a ako zbitý pes. Minula peniaze, ktoré jej samozrejme nikto nikdy nevráti. A on už vôbec nie. Kde by ich vzal? A prečo by to robil? „Na odpoveď, čo ma mala táto situácia naučiť, si asi ešte dlho počkám, momentálne prežívam veľkú hanbu. Keby som aspoň predtým povedala doma, že idem na pár dní niekam, ale všetci si mysleli, že odchádzam, že sa už nikdy nevrátim. A ja som sa zjavila skôr, ako sa kto nazdal.“