Každý vzťah sa v podstate začína prvým rande. Stále platí, že pozýva a prvý účet platí muž? A do kedy to takto má trvať?
Na prvom rande by žena mala mužovi dovoliť byť džentlmenom a umožniť mu zaplatiť prvý účet. Čo sa týka ďalších stretnutí, záleží, čo si vyberú, kam si pôjdu sadnúť, kto vyberie kaviareň, bar či reštauráciu. Ak sa bavíme o dvoch študentoch, ktorí tie pozvania riešia zo svojho vreckového alebo z brigád, je situácia iná, ako keď partneri o sebe vedia, že obaja sú dlhodobo zarábajúci. Vtedy pokojne môže byť muž džentlmenom dlhší čas.
Pri študentoch to je asi naozaj jedno, ale keď sa stretávajú dvaja dospelí s pravidelným príjmom, kedy je vhodné začať sa baviť o tom, kto koľko zarába?
Keď partneri spolu chodia, tak sa prirodzene bavia o všetkých témach ako dovolenky, spoločné plánovanie, možno bývanie. Bavia sa aj o práci, kto kde robí a bavia sa možno aj o nejakej spoločnej budúcnosti, prípadne o svadbe. Aj v bežných rozhovoroch sú vždy schované debaty o peniazoch, je to tam všade. Akonáhle vzťah pokračuje a partneri plánujú spoločnú budúcnosť, tak to, koľko času venujú baveniu sa o peniazoch, je na nich a na tom, ako sa v tom cítia otvorene.
Ako už na začiatku riešiť situáciu, keď jeden z partnerov zarába diametrálne viac a má aj také nároky? Keď to preženieme, jeden má chuť ísť na dovolenku do Karibiku, ale ten druhý partner, možno budúci manžel alebo manželka na to nemá a preferoval by možno skôr nejaký stan a jazero na Slovensku.
To, čo ste opísali, sú pomerne diametrálne rozdiely vo vzťahu. Vzťah ale nie je iba o peniazoch, má viacero úrovní, vrstiev. Pokiaľ partneri už od začiatku vedia o svojich diametrálne odlišných finančných pomeroch a sú s tým uzrozumení, potom nie je problém, aby partner, ktorý má viacej peňazí, zaplatil možno rozdiel medzi dovolenkou na Slovensku a Karibikom, alebo aj celú dovolenku. Tam ani iná cesta nie je. Naozaj nikomu neodporúčam, aby si na úvod vzťahu, keď ešte nevedia, či spolu zostanú alebo nie, bral napríklad spotrebný úver len preto, aby vedel zafinancovať drahšiu dovolenku. Nepredpokladám totiž, že ten, čo chce ísť do Karibiku, si zoberie od rodičov stan a pôjde na Slnečné jazerá.

Ak tento diametrálne odlišný príjem vo vzťahu pretrváva, môže to vyústiť do situácie, keď sa jeden z nich cíti vazalom vo vzťahu, alebo nejako zaviazaný voči partnerovi?
Áno, môže sa tak cítiť, ale to, koľko peňazí prinesie do vzťahu jeden partner a koľko druhý doň prinesie iných hodnôt, či už nejakého úsilia vo forme domácich prác a starostlivosti o deti, je naozaj na dohode ich dvoch. Čo sa týka rozdelenia, kto je za čo zodpovedný vo vzťahu, tak muž je väčšinou ten, ktorý rozhoduje o investovaní peňazí mimo rodiny, on je ten, kto rozhoduje o kúpe nového auta, nového bývania, dovolenky. Žena je štandardne tá, ktorá rozhoduje o investíciách v rámci rodiny, o kúpe zariadenia do domu, oblečenia, potravín a potom neskôr starostlivosti o deti. Dôležité je, aby sa partneri vedeli dopĺňať. Ak je napríklad žena odborníkom a pracuje v IT sfére, tak ona je tá, ktorá by mala mať rozhodujúce slovo o tom, aký nový počítač alebo nová technika sa kúpi do domácnosti. Je super, keď sa partneri vedia dopĺňať v spravovaní peňazí. Nech robí každý to, v čom je dobrý.
Stále platí to, čo ste spomínali, že o čom rozhoduje muž a o čom žena? Nemení sa to vývojom spoločnosti?
Mení, ak je to ich záujem. Ak je to napríklad oblasť, v ktorej niekto pracuje a je mu bližšia, tak samozrejme on je ten, ktorý o tom rozhoduje. Ale tie stereotypy väčšinou ešte stále fungujú.
Kedy nastáva situácia, že partneri, či už budú spolu žiť len tak, alebo sa vezmú, si začnú nastavovať spoločné financie a napríklad aj to, či budú mať účet spoločný alebo účty oddelené?
Na spoločný účet je dôležité myslieť minimálne v momente, keď začínajú partneri zdieľať spoločné výdavky. Stačí, keď sa spolu nasťahujú do spoločného bytu, nemusí to byť ani spojené s hypotékou. Minimálne je vhodné baviť o tom, že si budú zdieľať prístupy na spoločný účet. Pokiaľ už partneri majú spoločnú hypotéku, alebo vstúpia do manželstva, tam je už nevyhnutné, aby mali minimálne disponentské práva na svoje účty. Nepotrebujú mať neobmedzené limity na prevody cez internet banking, nemusia mať platobnú kartu, s ktorou môžu robiť akékoľvek pohyby na účte svojho partnera. Stačí, keď budú mať disponentské práva, ak by sa napríklad chceli dozvedieť, či nájomné za spoločné bývanie odíde ďalší mesiac z účtu. Aby mohli ísť do banky a zistiť, či je na účte dostatok peňazí, v prípade, ak by sa druhému partnerovi stalo čokoľvek nepredvídateľné.

Peniaze sú citlivá téma. Ako sa naučiť vo vzťahu hovoriť o nich otvorene? Každý má z domu nejakú inú výbavu a iné skúsenosti, ako to v jeho rodine fungovalo. Do akej miery komunikovať s partnerom o financiách alebo finančných cieľoch, zvlášť keď môžu byť rozdielne?
Dôležité je, aby sa o tom ľudia rozprávali. Z mojej skúsenosti partneri ako keby očakávajú, že nejako to funguje, nejako to má každý zvlášť a potom vzniká veľa sklamaní alebo nedorozumení. Prvý a dôležitý krok je, aby sa pravidelne rozprávali. A dobré je aj to, aby si partneri stanovovali priority. Čo chcú, kam chcú do budúcna investovať peniaze alebo na čo si chcú odložiť, aké majú plány do budúcna. Je potrebné, aby sa aj tak trochu zasnívali, že tak teraz sme spolu v nájme, kedy si kúpime prvé bývanie, ako by malo vyzerať. Komunikácia by mala prebiehať na pravidelnej a pravdivej báze. Partneri by mali mať pred sebou čo najmenej tajomstiev a čo najmenej si schovávať za nejaké zadné dvierka.
Čo ak majú partneri úplne odlišný vzťah k peniazom? Jeden je žgrloš a pozerá sa na každé euro, ktoré z domácnosti odíde a druhý je márnivý a nemá problém minúť, keď to preženiem, celú výplatu za prvý týždeň. Zvlášť ak je to situácia, keď práve ten bohatší v dvojici je žgrloš a ten chudobnejší je márnivý…
Vzťah má viacero úrovní. Peniaze sú iba jedným konfliktným prvkom, ktorý môže partnerský vzťah naštrbiť. Pokiaľ partneri už počas randenia a úvodného spoznávania vedia o svojich diametrálne rozličných prístupoch k peniazom a vedia sa dohodnúť na spôsobe fungovania, ktorý im vyhovuje, je to v poriadku. Druhá situácia je, keď sa diametrálne odlišné prístupy k peniazom a k hospodáreniu s peniazmi stretávajú natoľko, že spôsobujú v partnerstve konflikty. Ak sa vzťah aj rozpadne na peniazoch, z mojej skúsenosti by sa štandardne rozpadol aj na nejakom inom dôvode. Peniaze ako keby len odhaľujú, sú nástrojom vo vzťahu, nie sú tým, čo je úplne nevyhnutné, určujúce a najdôležitejšie.
Peniaze nemusia byť to najdôležitejšie vo vzťahu, asi by tam mala byť láska, možno tolerancia a pochopenie. Na akom mieste v rebríčku toho, ako partneri vnímajú sami seba, sú peniaze?
To je dobrá otázka. Analytické centrum ministerstva spravodlivosti na Slovensku vydalo štatistiku, podľa ktorej rozdielnosť pováh, názorov a záujmov manželov vedie k rozpadu vzťahu najčastejšie. V Spojených štátoch sú nezhody v peniazoch na druhom mieste v dôvodoch rozvodov. Štatistiky hovoria, že peniaze sú vo vzťahu dôležité a najväčšie rozdiely, rozpory alebo nezhody vo vzťahoch vznikajú práve v tom, že každý partner má iné priority. Partneri sa málo rozprávajú o tom, čo je ich prioritou robiť s peniazmi. Jeden chce ísť na dovolenku, druhý chce kúpiť nové auto, každý chce niečo iné, nerozprávajú sa o tom, nekomunikujú a z toho potom vznikajú rozdiely. Takže áno, peniaze dôležité sú, ale nie sú najdôležitejšie.
Aké sú najčastejšie príčiny sporov vo vzťahoch v súvislosti s peniazmi?
Spory sú práve v tých prioritách, keď partneri chcú s peniazmi zaobchádzať inak. Druhá vec je, že sa o tom málo rozprávajú.
Vráťme sa k tomu, že jeden z partnerov zarába viac a druhý menej. Ako riešiť situácie, či už to je oprávnené alebo len pocit, že niekto do toho vzťahu dáva menej?
Hľadanie spravodlivosti v delení nákladov, ktoré sa uhrádzajú z nerovnakých príjmov, môže by naozaj vo vzťahu oriešok. Preto je dôležité rozprávať sa o tom hneď na začiatku vzťahu, ešte keď sú spoločné záväzky minimálne, nemajú hypotéku, nemajú deti. Aby už vtedy partneri vedeli, či sú schopní dohodnúť sa na spoločnom spravovaní rozpočtu a či aj tie diametrálne odlišné priority vedia ukočírovať tak, aby vedeli dlhodobo spoločne fungovať.
Dá sa do vzťahu vniesť aj to, že niekto okrem peňazí prináša napríklad starostlivosť o domácnosť, varí, nakupuje, upratuje, žehlí či perie? Nemusí to byť vždy len žena, samozrejme. Dá sa takýto prínos do domácnosti nejakým spôsobom vyčísliť?
Čo sa týka rozdielov v prínose do spoločnej kasy alebo domácnosti, či už je to manželstvo alebo spolu partneri iba bývajú a zdieľajú spoločné náklady, tam sa naozaj treba pripraviť aj na to, že ak partneri plánujú spoločnú budúcnosť, žena pôjde na materskú a tie diametrálne rozdiely v príjmoch budú evidentné, otázkou len je, ako dlho budú trvať. Preto sa s týmito rozdielmi musia partneri naučiť pracovať už predtým. Prínos toho druhého partnera môže byť aj v niečom inom ako v upratovaní, napríklad aj v tom, že má nižšiu spotrebu. Keď je žena na materskej, nepotrebuje možno 5 kostýmov za rok, pretože ich nemá kde využiť. Dôležité je, aby sa aj ten partner, ktorý zostáva doma a má nižší príjem, cítil vo vzťahu rovnocenne, aby si partneri nevyhadzovali na oči, že ty si doniesol toľko a ty si toľko minul.

Neexistuje, že nie sú. Do akej miery môžu tajomstvá naštrbiť dôveru v partnerskom vzťahu?
Dôvera a tajomstvá nejdú úplne dokopy. Čo sa týka veľkých tajomstiev, tie by sa vo vzťahu mali postupom času odbúravať. Ako sa partneri spoznávajú a ako spolu dlhodobejšie chodia, tak si nejaké veci o sebe navzájom prezradia, aj keď na začiatku sa to dá označiť ako tajomstvo. Veľké tajomstvá už neskôr v manželstve sú odrazom silne naštrbenej dôvery medzi partnermi. Nehovorím o malých tajomstvách, keď chce partner ušetriť pre manželku na nejakú špeciálnu dovolenku alebo na nejaký výnimočný darček, tieto sú v poriadku.
Nie každá rodina je na tom finančne dobre. Do akej miery môžu finančné problémy alebo tá neistota ovplyvniť emocionálnu stránku vzťahu?
Ak majú partneri dlhodobo, či už nedostatok peňazí alebo neefektívne hospodária s peniazmi, to, samozrejme, nepridáva na šťastí a spokojnosti v manželstve. Stáva sa to značným stresovým faktorom. Je potrebné sa na tieto nepriaznivé okolnosti pripraviť. V živote sa naozaj môže stať, že príjem poklesne. Jeden z partnerov stratí zamestnanie alebo pôjde na dlhodobú PN-ku. Čokoľvek nepredvídané sa v domácnosti udeje, partneri budú musieť rýchlo nájsť dostatok peňazí, napríklad na novú práčku alebo výmenu nového kotla. Na tieto udalosti si treba tvoriť rezervu. Opäť je to o komunikácii medzi partnermi, aby sa vedeli dohodnúť, koľko budú spoločne alebo každý zvlášť odkladať a pripravovať sa na nepredvídateľné situácie. Dlhodobo nevysporiadané a neriešené finančné problémy môžu viesť až k rozpadu vzťahu.
Existuje množstvo rodín, ktoré sú rozhádané práve pre peniaze. Či už ide o dedičstvo po rodičoch alebo napríklad o moment, keď sa treba starať o rodičov a nie každý zo súrodencov je ochotný prispievať rovnako, alebo prispievať vôbec. Prečo je v rodinách toľko nezhôd kvôli peniazom?
Prvá vec je určite aj tá komunikačná. Pokiaľ sú už deti dospelé, je dobré aby sa s nimi rodičia bavili otvorene a pravdivo o histórii rodiny ale aj o finančnej histórii, aby mali pohľad do toho, že keď sa nebaví nejaká časť rodiny so zvyškom, že sa vlastne išlo o dedičstvo, ktoré sa zle vysporiadal. A peniaze, o ktoré sa hádali pred desiatkami rokov, sú už dávno minuté, ale zlé vzťahy v rodine zostali. Ideálne je, keď rodičia, ktorí sú už dajme tomu na dôchodku, sa vedia v dedičstvu postaviť tak, že ho rozdelia ešte za svojho života. Ušetrí sa tým veľa stresov a hádok v rodine, ale aj financií, s ktorými treba rátať pri advokátoch a notároch. Čo sa týka starostlivosti o rodičov, nemusí ísť nevyhnutne iba o finančný príspevok. V našich podmienkach by sme sa o rodičov mali minimálne starať tým, že im venujeme viac času a nebudeme ich odkladať k televízií a do domovov. To je to, čo nám aj naše deti raz vrátia, keď uvidia, že to robíme svojim rodičom.
Vzťahy a peniaze, to je obrovská téma. Existuje nejaká univerzálna rada, ako v partnerstve riešiť a baviť sa o peniazoch?
Myslím že existuje. V prvom rade komunikujme pravdivo. A keď sa bavíme o tom, že partneri plánujú spoločnú budúcnosť, mali by do vzťahu dávať 100 percent. Nielen peňazí, ale aj úsilia, energie, času a dôvery. Potom budú vzťahy naozaj funkčné.