Prečo rodičia pri rozvode zaťahujú do svojich osobných konfliktov aj deti?
Rozvod sa považuje za jednu z najstresujúcejších udalostí v živote človeka. Je spojený so silným emocionálnym prežívaním, ktoré môže spôsobovať, že rodičia v procese rozvodu nedokážu oddeliť toto svoje prežívanie od všetkého čo sa týka ich detí – ich potrieb, názorov, emócií. Sú koncentrovaní na svoje problémy a počas jednotlivých fáz môžu prežívať s rôznou intenzitou pocity ohrozenia vlastnej hodnoty, pocity spojené so stratou istôt, ktoré im manželstvo poskytovalo, pocity sklamania, zlyhania, neúspechu, osamelosti, strachu z budúcnosti a podobne. Všetky tieto pocity vedú k aktivovaniu obranných mechanizmov, tzn. neuvedomovaných spôsobov reagovania, či fungovania, slúžiacich na to, aby sme túto psychicky náročnú situáciu zvládli. Ak cítime, že sme v ohrození, reagujeme často iracionálne, impulzívne. Preto rodičia niekedy ani nevnímajú, že súčasťou ich konfliktov sú deti. Avšak, deti, prítomné v rodine telom aj dušou, veľmi citlivo vnímajú nezhody a konflikty medzi rodičmi.
Problémy súvisiace s rozpadom manželstva teda ovplyvňuje aj to, ako partneri zastávajú svoju rodičovskú rolu.
Niekedy sa stáva, že sú nimi deti celkovo prehliadané alebo sú jedným z rodičov používané ako nástroj manipulácie toho druhého alebo sa na ne jeden rodič príliš upne. Stáva sa to teda z dôvodu, že emocionálna záťaž rozvádzajúcich sa manželov je obrovská.
Čo najčastejšie ohrozuje dieťa pri riešení rozvodu v rodine?
Vzťah rodičov je v prípade fungujúceho manželstva či partnerstva zdrojom istoty a ponúka dieťaťu bezpečie a pocit, že niekam patrí. Deti, ktoré sú uprostred konfliktov a kríz medzi rodičmi zažívajú intenzívny pocit, že o toto bezpečie a istotu prichádzajú. Strácajú istotu existencie rodinného zázemia. Hľadajú v sebe odpoveď na otázku „Čo so mnou bude?“, „Ako to u nás teraz bude?“. Zrazu majú pocit, že ak sa nemôžu spoľahnúť na rodičov, nemôžu sa spoľahnúť na nič. Ich svet istôt sa rozpadá. Táto neistota sa zvyšuje, ak rodičia navzájom znižujú pred dieťaťom hodnotu toho druhého.
Ako v takejto situácii reagujú deti?
Deti sa v tejto situácii nevedia orientovať, lebo ak majú rovnako radi oboch rodičov, rozpad ich vzťahu v nich vyvoláva pocity ohrozenia. Toto sa často deje už pred samotným rozpadom manželstva. Rodičia sú celkovo viac v napätí, sú dráždivejší a niekedy aj depresívne ladení. K deťom sú menej vrelí, menej dôslední, menej vnímajúci ich potreby, lebo sú zahltení vlastnými problémami. Stráca sa napojenie na dieťa, dieťa ostáva so svojím prežívaním samé. Cíti sa často zahanbené a menejcenné, keď ich rodičia v rámci rozvodu opúšťajú. Majú pocit, že sa to deje pre to, lebo nie sú dosť dobré, nie sú dosť hodnotné.
Je možné dieťa pripraviť na to, že sa rodičia rozvádzajú a ako sa to dá zvládnuť?
Myslím, že sa to do istej miery dá. Ukazuje sa však, že nápomocné v tomto náročnom období býva sprevádzanie odborníkom. Čoraz viac párov v kríze a pred rozvodom prichádza za odborníkmi a chcú sa poradiť, ako by mohli celý proces dieťaťu, či deťom uľahčiť. Sú to väčšinou tí rodičia, ktorí dokážu mať nad situáciou aký taký nadhľad a snažia sa oddeliť svoje emócie od toho, čo v danej situácii prežíva dieťa. Uvedomujú si, aká je to záťaž, a preto vyhľadajú odborníka. Chcú sa na to lepšie pripraviť.
Ako dokáže pomôcť odborník?
Odborník môže poskytnúť poradenstvo osobitne rodičom, kde sa rozprávajú o dieťati, o jeho prežívaní a spoločne prechádzajú možnosti, ako mu to uľahčiť. Bavia sa o komunikačnom štýle, ktorý by bolo dobré uplatňovať alebo preberajú aj konkrétne veci, ako napríklad spôsob čo najšetrnejšieho oznámenia deťom, že k rozvodu dôjde, štruktúrovanie času a fungovania po rozvode a podobne.
Ako pristupuje odborník v čase rozvodu k dieťaťu?
Poradenstvo odborník poskytuje aj samotnému dieťaťu, kde mu vytvára bezpečný priestor, aby malo možnosť hovoriť o všetkých svojich pocitoch súvisiacich s touto stresujúcou situáciou. Niekedy sa objaví potreba prizvať do procesu aj mediátora, ktorý rozvádzajúcim sa rodičom pomôže vecne a nestranne komunikovať záležitosti, na ktoré majú iný názor. Centrom záujmu pri takomto komplexnom poradenstve je teda dieťa. Snahou je, aby ho rozvod čo najmenej bolel, aby čo najlepšie zvládlo všetky fázy rozvodu rodičov, aby čo najlepšie prijalo a integrovalo túto zásadnú zmenu v svojom živote.
Čo môže nastať v prípade, ak rodičia nevyhľadajú takúto pomoc?
V situáciách, kedy rodičia nemajú možnosť vyhľadať pomoc je potrebné mať na mysli práve pocity neistoty a straty bezpečia, ktoré rozvod u detí vyvoláva. Ak rodičia v sebe nájdu silu uvedomovať si emocionálne potreby dieťaťa, môžu si strážiť komunikáciu ktorú vedú, môžu sa snažiť vedome sa vyhýbať otvoreným hádkam, kriku, osočovaniu pred očami a ušami dieťaťa. Je potrebné, aby skúšali dieťaťu pomáhať spracovať vzniknuté negatívne pocity, aby odpovedali na jeho otázky. Je dobré, ak sa o rozvode s dieťaťom rozprávajú všetci spoločne a pravdivo, primerane jeho veku, ak si nájdu priestor byť v tých chvíľach všetci spolu, aby boli informácie podané jednotne, nie mätúco. Pomáha, ak dieťaťu jasne popíšu a vymedzia čas, kedy bude s ktorým rodičom, keď dôjde k oddelenému bývaniu. Ide o to, aby mu poskytli aj cez predvídateľnosť situácie väčšiu istotu.
Stretávate sa s tým, že deti sa obviňujú za rozvod rodičov?
Áno pocit viny za to, že sa rodičia rozvádzajú býva u detí často prítomný. Mladšie deti v predškolskom veku ešte nedokážu pochopiť príčinu a následky rozchodu rodičov. Ich myslenie je prirodzene silne egocentrické, nehľadí na pocity a postoje rodičov. Vôbec im nerozumejú a hľadajú svoje vysvetlenie situácie. Nachádzajú ho v tom, že seba považujú za vinníkov. Ani deti mladšieho školského veku si realitu prežívaného nedokážu ešte celkom dobre racionálne vysvetliť. V emočne vypätých situáciách môžu regredovať na nižšiu vývinovú úroveň. V tomto kontexte to chápeme ako obranný mechanizmus, ktorý sa prejaví práve spomínaným egocentrizmom, príznačným pre predškolský vek. Ten sa na úrovni ich logiky v myslení prezentuje takto: “Nie som dostatočne dobrý, aby ocko s nami ostal… preto sa rodičia hádajú, preto sa už neľúbia.”
Takže deti začnú obviňovať seba?
Deti potrebujú nájsť vysvetlenie, prečo sa to deje a často seba označia za toho, kto môže za rozpad rodiny. Tým, že sú konfliktami poznačené, cítia sa menejcenné a nemilované, hľadajú možné vysvetlenie tohto stavu. Svoje neúspechy, zlyhania, neposlúchanie je pre nich dôvodom toho, že sa rodičia hádajú a sú na seba zlí. Je preto dôležité opakovane dieťaťu dávať vedieť a uisťovať ho v tom, že aj keď sa vzťah medzi rodičmi zmenil, ich láska k nemu ostáva rovnaká.
Ako sú na tom dospievajúci?
Dospievajúci vedia lepšie pochopiť premenlivosť vzťahov, avšak aj tu platí, že zvládnutie tejto psychosociálnej záťaže je ovplyvnené tým, na akej úrovni svojho uvažovania a emočnej zrelosti sa dieťa nachádza a aké sú konkrétne okolnosti rozvodu tej ktorej rodiny.
Aký vplyv môže mať rozvod na plnenie školských a iných povinností dieťaťa?
Rozpad rodiny sa zvyčajne prejaví aj vo vzťahu ku škole. Náš mozog funguje tak, že ak prežívame pocit ohrozenia, stratu bazálnych istôt, aktivizujú sa tie centrá mozgu, ktoré sú zodpovedné za obranné stratégie. Časť mozgu, ktorá je zodpovedná za učenie, poznávanie nových vecí je vtedy zapojená minimálne. Jednoducho v strese sa nedokážeme učiť, stres vedie k zhoršeniu koncentrácie pozornosti a k strate motivácie. Môžu sa objaviť zmeny vo výkone, teda zhoršenie prospechu, ale aj v správaní. Môže sa zhoršiť aj vzťah ku vrstovníkom. Ak rodičia a učitelia negatívne reagujú na tieto zmeny, ak neporozumejú súvislosti s náročnou situáciou, ktorú dieťa prežíva, dieťa postupne statí o školu záujem. Stáva sa preňho miestom, kde je to preňho taktiež veľmi nepríjemné.
Čo treba robiť v tejto situácii?
Považujem preto za dôležité, aby rodičia dali učiteľovi vedieť, že sa v živote dieťaťa odohrávajú zmeny. Je zrejmé, že mnohí sa k tomu môžu odhodlávať s ťažkosťami, lebo zažívajú pocit hanby a zlyhania, no ak sú vzťahy so školou a učiteľom nastavené dobre, učiteľ má možnosť citlivejšie vnímať zmeny, ktoré sa u dieťaťa v rozvodovej situácii objavia. Má možnosť dať mu väčšiu podporu, pochopenie a stabilizovať ho aspoň v školskom prostredí. Na mnohých školách je k dispozícii školský psychológ, ktorý môže po dohode s rodičom pracovať s dieťaťom individuálne a poskytnúť mu tak oporu a bezpečie potrebné k zvládnutiu tejto záťaže.
Čo by si rodičia mali všímať na dieťati v čase, keď sa rozvádzajú?
Platí, že reakcie na rozpad rodiny sa rôznia v závislosti od veku a pohlavia dieťaťa a od emočnej stability rodičov, ich spolupráce a schopnosti konštruktívne komunikovať. Je zrejmé, že mnohí rodičia to pod vplyvom vlastných emócií nedokážu. Jednoducho sú tak zahltení, že nevidia zmeny v prežívaní a správaní ich detí. Mladšie deti si potrebujú kompenzovať pocit straty bezpečia tým, že majú tendenciu dosiahnuť potvrdenie potrebnej istoty akýmkoľvek spôsobom. Vymáhajú si pozornosť rodičov a opakované dôkazy ich lásky. Často je prítomný regres na vývinovo mladšiu úroveň. Môže sa objaviť pomočovanie, časté nočné budenie, nočné desy, obhrýzanie nechtov, zajakávanie, strata schopnosti hovoriť, ale aj rôzne somatizácie ako bolesti brucha, hlavy a podobne.
Aké sú rozdiely u detí v mladšom školskom veku a u dospievajúcich?
Deti v mladšom školskom veku to môžu mať rôzne vzhľadom na pohlavie. Chlapci majú tendenciu prejaviť svoj hnev a sklamanie skôr navonok – bývajú agresívnejší, nepriateľskejší a ich správanie je hodnotené ako sociálne neprijateľné. Dievčatá sa skôr sťahujú do seba, viac ťažobu prežívajú vnútri alebo majú sklon ku sebaubližovaniu. Dospievajúci sa môžu skôr uťahovať k skupine kamarátov, ktorá im zabezpečuje stratený pocit bezpečia a poskytuje prijatie a oporu. Môže sa objaviť nechutenstvo alebo naopak prejedanie sa, sebapoškodzovanie, samovražedné myšlienky, úteky z domu, rizikové správanie, prudké emočné výbuchy, konfliktnosť v reakciách, výstrednosti alebo naopak výrazné utiahnutie sa do seba, úzkostnosť, strata energie a záujmu o okolitý svet. Môže sa objaviť zmena v doterajších bežných návykoch alebo tendencia byť až príliš dobrým a poslušným dieťaťom s cieľom redukovať prežívajúci pocit viny. Výkyvy v správaní a prežívaní teda nie sú len dôsledkom rozpadu rodiny, ale skôr reakciou na správanie nespokojných rodičov, na ich konflikty a celkovú nepokojnú atmosféru doma. Ak sa spomenuté prejavy u detí objavia, je potrebné sa zamyslieť nad dopadom zmeny na dieťa a vyhľadať pomoc odborníka.
Ako reagujú deti na rozhodnutia súdov o tom, že budú zverení do osobnej starostlivosti buď jednému alebo druhému rodičovi. A ako reagujú na striedavú starostlivosť?
V podstate ide vždy o zásadnú zmenu fungovania rodiny a deti ju vnímajú veľmi citlivo. Dôležité je, ako rodičia spolu dokážu v tomto období vychádzať, ako komunikujú. Ak túto skutočnosť deťom podajú s rešpektom voči jeho emóciám, je možné, že to aj napriek bolesti a pocitu straty príjme lepšie. Tiež je nevyhnutné opýtať sa detí, aký majú na vec názor, ako to chcú, aké sú ich predstavy. Dieťa, ktoré je zahltené emóciami z celej rozvodovej situácie často nechce sklamať rodiča, prispôsobí sa okolnostiam na úkor seba, čo môže mať neblahý vplyv na celé jeho ďalšie fungovanie.
Ako je to pri zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov?
Pri zverení dieťaťa do výlučnej starostlivosti jednému rodičovi ten druhý z domácnosti odchádza. Aj jeho vzťah s dieťaťom prechádza zmenou. V závislosti od toho, koľko času trávi po rozvode s dieťaťom, ako si plní svoju rodičovskú rolu, tak sa nazeranie dieťaťa na neho mení. Stáva sa, že sa neprítomný rodič dieťaťu citovo vzďaľuje a už nie je tak jednoznačne súčasťou jeho identity. Alebo zastáva rolu akéhosi zabávača, ktorý sa snaží využiť čas tak, aby bolo dieťa spokojné, aby sa mu to páčilo. Nepreberá zodpovednosť za dôležité výchovné záležitosti, a tak dieťa ochudobňuje o možnosť rozvíjať sa a dozrievať komplexne. Celej situácii priťažuje, ak rodič, s ktorým dieťa ostáva vyjadruje odmietavý a odsudzujúci názor na rodiča, ktorý odišiel. Dieťa, ktoré je takto manipulované, preberá jeho stanovisko a môže začať druhého rodiča vnímať nenávistne, kriticky a odmietavo. Tým však stráca možnosť obohacovať svoj život o pozitívne vzory oboch rodičov.
A čo sa týka striedavej starostlivosti?
Je kľúčové, ako je nastavená do najmenšieho detailu. Z praxe však vieme, že dieťa býva často v pozícii toho, kto sa neustále s kufrom v ruke presúva od jedného rodiča k druhému. Zásadnú ťažkosť vnímam v tom, že dieťa nemá zabezpečený pocit istoty jedného stabilného domova. Môže to vnímať tak, že nikde vlastne nepatrí, že nemá svoj kútik, svoje bezpečie. Je na dvoch miestach, má dve izby, dve postele a jeho svet sa skladá z dvoch odlišných miest. Môže chýbať pocit ozajstného domova. Existuje aj zaujímavý, no u nás zatiaľ málo využívaný model striedavej starostlivosti, kedy dieťa ostáva v jednom byte a striedajú sa pri ňom rodičia. Ukazuje sa, že takto riešená starostlivosť môže mať výrazne lepší vplyv na dieťa z hľadiska jeho komfortu a zabezpečenia pocitu, že niekde ozaj patrí, že má svoje miesto.
Čo by ste poradili v takýchto situáciách rodičom?
Intenzívnejšia prítomnosť druhého rodiča v živote dieťaťa je nepochybne prínosom, no je dôležité, aby bola medzi rodičmi jednota v zásadných veciach, aby boli schopní prejaviť si navzájom rešpekt a úctu, aby boli schopní dohodnúť sa na kompromisoch. Hoci už nefungujú ako partneri, ostávajú rodičmi a z toho vyplýva, že majú voči dieťaťu rovnaké práva, ale aj povinnosti. Svojím fungovaním aj po rozvode odovzdávajú deťom hodnoty, vzory a stratégiu zvládania náročných životných situácií. To, ako to zvládnu ovplyvní fungovanie detí v celom ich budúcom dospelom živote.