Nie je to ľahké
Poruchy spánku, zábudlivosť, strach a určitý pocit odcudzenia od vlastného dieťaťa. Postpartálna depresia má veľa mien. Baby blues, popôrodná depresia alebo laktačná psychóza predstavujú jednu a tú istú chorobu, hoci v rôznych stupňoch. Podľa štúdie trpí 20 až 25 percent žien v prvom roku novorodeniatka výkyvmi nálad. Neprekvapuje to, pretože s príchodom dieťaťa na svet sa život razantne a natrvalo mení. Popôrodná depresia je jednou z adaptačných porúch, novopečená mamička novú situáciu zvláda mimoriadne ťažko. Nemá to ľahké.
Každá tretia
Samozrejme, počiatočné problémy nemusia napokon vyústiť do depresie, avšak kvôli nedostatočným informáciám a tlaku, ktorému sú často matky vystavené, až neskôr spozorujú, že sú psychicky choré. K záveru, že postpartálna depresia často postihuje mladé matky, dospela britská štúdia na vzorke sedem tisíc žien. Vyšlo najavo, že príznaky baby blues sa týkajú každej tretej ženy vo veku 16 až 24 rokov. Tieto ženy popisovali úzkostlivé myšlienky, pretrvávajúce problémy so spánkom a izoláciu od priateľov a rodiny.
Materstvo v krvi?
Depresívna fáza sa často začína previnilým pocitom ženy, že je zlá matka, o svoje dieťa sa nevie dobre postarať. Alebo strachom, že niečo robí zle. Je to spôsobené aj spoločnosťou, ktorá vytvára mylnú predstavu o tom, že ženy majú materstvo jednoducho „v krvi“. Predovšetkým pre mladé matky to predstavuje neuveriteľný problém. Je film, ktorý sa touto témou zaoberá, Tully. Charlize Theron v ňom hrá Marlo, takmer 40-ročnú ženu, ktorá sa stala tretíkrát matkou. V prvých týždňoch po pôrode spozoruje, že už nemá silu, aby sa starala zároveň o tri deti, najme si preto opatrovateľku, ktorá sa jej má v noci starať o dojča.
Realita vyčerpaných matiek
Vo filme je stvárnená trpká realita vyčerpaných matiek. Večné starosti o druhých a ignorácia vlastných potrieb. Zaujímavá je aj rola otca. Je prítomný, zarába peniaze a k svojim deťom a k žene je láskavý, predsa si však nevšimne Marlonino vyčerpanie, že má sama na starosti celú domácnosť. Dôležitá je komunikácia, nepasovať sa s problémom sama, a už vôbec ho neignorovať, „zametať pod koberec“. Je potrebné o ňom hovoriť – či už s gynekologičkou, psychologičkou alebo partnerom.