Poviedka Kataríny Holetzovej: Keď zazvoní telefón

26.12.2017 17:00
shutterstock 568695859
Ilustračné foto.

Mladú autorku Katarínu Holetzovú označujú za veľký talent slovenského krimižánru. Má na konte tituly Smrť prekliatych a Svorka. Už začala pracovať na tretej knižke a magazínu MiA poskytla aj rozhovor. Pri rozhovore však nezostalo. Nech sa páči, tu je "zimná" poviedka od Kataríny Holetzovej.

To zrkadlo nám darovala Matejova stará mama. Rám bol ručne maľovaný drobnými modrými kvetinami, ktoré sa vôbec nehodili k nášmu modernému nábytku. Z nejakej čudnej nostalgie sa ho Matej nedokázal zbaviť. Viac než šestnásť rokov viselo zrkadlo proti mojej vôli na stene v chodbe. Až doteraz. Pri pohľade na množstvo ostrých črepín mi stislo hrudník.

„Najprv to vyzeralo ako nešťastná náhoda. Iní vyšetrovatelia by ten prípad zmietli zo stola,“ chválil sa mi jeden z policajtov, zatiaľ čo zvyšok tímu prevracal náš byt hore nohami. „Ale mne už od začiatku čosi vravelo, že sa na to musím kuknúť poriadne. Taký skrat elektriny nenastane len tak. No a potom mi ten chlap, informátor od Čičmákovcov, potvrdil moju teóriu. Bolo to plánované. Bola to vražda.“
Snažila som sa sústrediť, ale v šoku som ledva vnímala, čo vraví. Pohľad mi stále blúdil na jeho prsty, zažltnuté od nikotínu, ktorými poklepkával po stole.
„Pozrite sa, neviem, aký ste mali vzťah s manželom,“ pokračoval rázne. „Dostalo sa k nám, že ste sa chceli rozviesť. Do toho ma nič. Ale potrebujem, aby ste nám teraz povedali, čo viete.“
Nebola som zvyknutá, aby mi niekto rozkazoval. A už vôbec nie nejaký plešatý nímand so škvrnami od potu pod pazuchami.
„Ale ja neviem nič. Naozaj nechápem, prečo by si Matej objednával vraždu. Najmä nie vraždu podpredsedníčky parlamentu! Veď to nedáva zmysel! Preboha, veď je to vedec. Síce neschopný, ale vedec. Bývalý vysokoškolský pedagóg. Načo by to robil?“
„Peniaze? Pomsta? Kariéra? Vždy je nejaký dôvod, pani zlatá.“
To oslovenie ma rozčuľovalo. Rovnako ako jeho arogantný prístup. Ako si vôbec dovoľuje prísť do nášho bytu, rozhádzať ho a ešte aj neúctivo vyzvedať? Dosť, že som pred chvíľou manžela videla televízii, ako ho eskortujú do väzby. Aktuálne! Mateja K. zadržala polícia, mal stáť za vraždou Ivety Macháčkovej – hlásal trápny titulok na obrazovke.
„Takže si neviete spomenúť na nič, čo by nám pomohlo. Proste si myslíte, že tú telefónnu búdku si váš ctený manžel vytypoval len tak. Náhodou. Objednal si Čičmákových ľudí, aby to celé pripravili a nechali vyskratovať elektrinu práve v momente, keď slúchadlo zazvoní. Náhodou ide okolo podpredsedníčka parlamentu a náhodou ho zodvihne. Pustí sa do nej XY voltov a ona zomrie. Náhodou.“
„Ja… ja nevidím dôvod…“
„Ten nevidím ani ja. A preto sa vás pýtam. Čo robil váš manžel posledné mesiace? Podľa záznamov bol od revolúcie nezamestnaný a živiteľkou rodiny ste sa stali práve vy.“
Za iných okolností by som sa nadúvala pýchou. Spojenie živiteľka rodiny sa mi zvlášť pozdávalo. Niekde vtedy sa však vo mne ozvalo svedomie.
Veď možno…možno je to aj moja chyba.
„Síce bol nezamestnaný, ale pracoval na nejakých projektoch. Z univerzity ho vyhodili a hľadal príležitosti inde.“
„Kde konkrétne?“
„Robil s jedným Švédom. Nicolasom,“ začervenala som sa. Ten projekt mi stále vŕtal v hlave. Hovoril o ňom už pol roka. Niečo dôležité, tajné, pre vládu – opakoval, keď po nociach odchádzal z domu. Až doteraz som si myslela, že žiaden Nicolas neexistuje, ale v skutočnosti má Matej milenku. Dosť ma to urážalo. Chcela som, nech sa prizná ako chlap, aby sme sa dohodli na rozvode a deľbe majetku. Ale on sa len ošíval, že mi k práci nemôže povedať viac. Tvrdil, že zbohatne, že napraví všetko, čo sa pokazilo v našom vzťahu a živote. Vysmievala som sa mu do tváre.

Predstava, že som sa mýlila a obviňovala ho neprávom, ma začala ťažiť čoraz nástojčivejšie.
„Neviem o tom Nicolasovi viac. Nikdy som ho nevidela. Matej bol vraj viazaný mlčanlivosťou a ja… Nerýpala som sa v tom.“ To bolo klamstvo. Denne som mu prehľadávala koženú tašku a sledovala, ako večer odchádza z domu a autobusom prichádza na parkovisko k Prioru. Čakala ho tam červená Škoda 105L. Kým som si stihla všimnúť značku, nasadol do nej a rýchlo odfrčal.
Hanbila som sa o sliedení priznať policajtovi. Znelo by to ponižujúco. „Celé to bolo veľmi podivné. Keby som vedela, že na to Matej takto doplatí, tak…“
Policajt sa na mňa skúmavo zahľadel. „Ak tomu správne rozumiem. Naznačujete, že sa váš muž stal pre niekoho nepohodlným? Podpredsedníčku parlamentu zabijú a svedka, bývalého vedca, ktorý možno pracoval, povedzme, pre tajnú službu, strčia do basy?“
Prikývla som. Bolo to jediné rozumné riešenie, ktoré mi napadlo. Nechápala som, čo iné by sa mohlo stať, prečo by sa Matej do niečoho takého namočil. Nebol to jeho štýl.
„V poriadku, pani Kadlecová. Zajtra na stanici spíšeme vašu výpoveď. Prosím, skúste si spomenúť na všetky informácie k údajnému Nicolasovi. Ak sa má vaša teória potvrdiť, potrebujeme vedieť viac. Netvrdím, že je váš manžel čistý ako ľalia. Ale stále existuje možnosť, že nezhnije v base. Teraz je to aj o vašom svedectve.“
Prikývla som a s odporom mu podala ruku na rozlúčku. Smrdel od cigariet a potu.
O chvíľu sa dvere za policajtmi zabuchli a ja som ostala v byte sama. Prechádzala som z izby do izby a premýšľala, čo všetko som si o Matejových nočných výjazdoch zapamätala. Nikdy som nepočula z jeho úst ani slovo o predsedníčke parlamentu, ale policajt mal v jednom pravdu. Na jej smrti niečo od začiatku nesedelo.

Noviny najprv uvádzali, že to bol jeden obrovský omyl. V telefónnej búdke na rohu ulíc Osiková a Limbová, len pár metrov od nášho domu, zazvonil presne o 14:30 telefón. Okolo išla Iveta Macháčková, ktorá podľa očitých svedkov najprv prekvapene zastala a potom vošla dovnútra. Len čo chytila slúchadlo, kopol ju elektrický prúd. Bola na mieste mŕtva.
Matej v ten deň nebol doma. Tvrdil, že odchádza na tajnú schôdzku. Vraj mi už dnes prezradí o svojej práci viac, ale ja som len neveriacky prevrátila očami. Teraz ma vlastná reakcia zamrzela.
Nicolas, Nicolas. Ako zistím o tebe viac? Prečo si sa ty alebo tvoji kumpáni potrebovali zbaviť Macháčkovej a najmä môjho manžela?

Byt bol po policajnom zásahu na nepoznanie. Každý jeden predmet, ktorý som zodvihla zo zeme, vo mne zrazu vyvolal nával nežností k Matejovi. Áno, posledné roky som bola na neho vyslovene alergická. Rozčuľovalo ma aj to, ako dýcha, keď spí. Naschvál som trieskala dverami, aby sa zobudil, keď som zlostne odchádzala zo spálne.
Celá tá vec s Macháčkovej vraždou ma však prinútila vidieť ho v inom svetle.
Musím prísť na to, čo sa stalo! Pomôžem mu! Listovala som v telefónnom zozname a hľadala akéhokoľvek Nicolasa, Nikolaja, Mikuláša, vlastne všetko, čo by mohlo vyšetrovanie posunúť. Snažila som sa rozpomenúť si na každú jednu poznámku o tom čudnom projekte. Preniesla som sa cez vlastnú hrdosť a kolenačky hľadala dôkazy v rozbombardo­vanom byte.

Aby som si osviežila pamäť, zabočila som k telefónnemu stolíku. Mali sme na ňom balík neónových papierikov, na ktoré sme si písali odkazy. Kúp maslo. Zavolaj mame, má meniny. Nič dôležité. Sklamane som si povzdychla a hlavu si od zúfalstva zaborila do dlaní.
Čo to je?
Jeden tyrkysový papierik ležal nenápadne prilepený o spodok telefónu. Zjavne sa tam zachytil, keď ho Matej písal. Jeho písmo bolo, ako vždy, uhladené a vyšperkované.
„Nemôžem ti volať domov. Príď 14:30 k telefónnej búdke na rohu Osikovej a Limbovej a keď zazvoní telefón, zodvihni. Všetko ti vysvetlím. M.“

V televízii práve dávali medailón o podpredsedníčke vlády. Zavalitá štyridsiatnička mala na posledných fotkách tmavé vlasy po plecia a oblečený obtiahnutý sivý kostým.
Pozrela som sa do zrkadla, ktoré nám kedysi darovala Matejova stará mama. Uhladila som si tmavé vlasy po plecia a napravila si vypchávky na saku. Nešťastná náhoda. Omyl. Zámena. Osud. Skrat. Potom som do toho zrkadla z celej sily hodila keramickú vázu. Pri pohľade na množstvo ostrých črepín mi stislo hrudník.
Keď som videla skazu, ktorá po mojom zásahu ostala, z plných pľúc som sa rozosmiala.
Bol taký neschopný až spackal aj moju vraždu.
Bože, ako som ním len opovrhovala!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ženský magazín MiA #poviedka #Katarína Holetzová #zima
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku

+ Nezaťažujte sa vráskami, všetko je tak, ako má byť, stále ste krásna.
Prácu si dobre naplánujte, nemusíte...

+ Nezabúdajte na dostatočné množstvo tekutín, prospejú vám.
Nespoliehajte sa na šťastie, spoliehajte sa na...

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk