Čo naše deti? Myslíte si, že z hŕby hlučných blikajúcich plastov, ktoré na ne v detskej izbe priam padajú, sa nejaký dožije ich dospelosti alebo aspoň budúcich Vianoc? Ruku na srdce…
Ako nakupujete hračky vo vašej rodine? Nahrniete sa do obchodu a o pár minút máte plné uši toho, čo vaša ratolesť nutne musí mať? „Dieťa si nedokáže v hlave kategorizovať, čo naozaj potrebuje alebo čo chce. A už vôbec nie v dnešnej dobe, keď je zahltené premysleným marketingom. Túži po všetkom,“ začína opisovať Veronika Fodorová, ktorá sa pred ôsmimi rokmi spolu s manželom pustila do vytvárania konceptu Vnímavých hračiek. Nejde pritom len o výrobky, ale o celkovo iný prístup k hračkám a ich nakupovaniu. „My sa zameriavame v prvom rade na rodičov, tí predsa zodpovedajú za vývoj svojho dieťaťa. Je na nich, aby odsledovali, k čomu ich ratolesť inklinuje, čo ju priťahuje,“ opisuje Fodorová. „Je úlohou dospelého, aby priniesol zmysluplnú vec, ktorá dieťa neprestane baviť po dvoch dňoch."
Koľko a ako často?
Poznáte to… Na dvere zaklopú starí rodičia a už vyťahujú zopár hračiek pre vnúčika. O týždeň príde na návštevu krstná mama a čo má v taške? Ďalšie prekvapenia. O Vianociach či narodeninách ani nehovoriac. „Som zástankyňou toho, aby deti nedostávali hračky príliš často, ale naozaj iba pri špeciálnych príležitostiach. Pri kvante vecí nemajú žiadnu šancu ich skutočne ,absorbovať'. Hračku rozbalia, dvadsať minút trvá ,wau' efekt a následne skončí zabudnutá medzi ostatnými.“ Koľko hračiek teda dieťa naozaj potrebuje na Vianoce či narodeniny? „Férovejšie by bolo, keby sa celá rodina dohodla na jednej kvalitnej a zmysluplnej veci, ku ktorej si dieťa vybuduje istý vzťah a vráti sa k nej o týždeň aj o rok.“ Ako dodáva, naše ratolesti by mali mať toľko hračiek, koľko ich dokážu upratať a obhospodáriť. Fodorová navrhuje zaujímavý experiment. „Ak má váš syn dvadsať hračiek, skúste mu na týždeň ponúknuť len päť z nich, zvyšok schovajte. Doprajte mu možnosť naozaj ich spoznať, obľúbiť si ich, vytvoriť si k nim vzťah.“
K lekárovi, nie do odpadu
Opravovať bábiku? A načo? Predsa sa vyhodí a kúpi nová. Systém, ktorý funguje v našich domácnostiach bežne. Plastová hračka za pár eur nám dieru v rozpočte nespraví. „Myslíme pritom na smetisko, ktoré tu aj vďaka takémuto systému necháme práve tým, ktorých tak milujeme?“ pýta sa Fodorová. A opisuje aj iný spôsob. „Za niektorými výrobcami hračiek sa skrývajú krásne príbehy. Napríklad bábiky Götz. Nemecká rodina ich začala vyrábať v roku 1950 a vtedy boli podobizňou kupujúceho, čo si, samozrejme, vyžadovalo dlhé hodiny precíznej práce. Bábiky existujú doteraz. Majú vštepené vlasy, ktoré sa správajú ako ľudské. Dajú sa šampónovať, donekonečna česať. K tomu vypracované sklenené oči. Ale to nie je všetko. Ak sa na bábike čosi pokazí, kupujúci ju pošle do Nemecka ,k lekárovi'. Nie, z továrne nepošlú novú bábiku, ale v ,nemocnici' jej opravia, čo potrebuje. Dieťa čaká, kým sa uzdraví, teší sa na ňu. Potom sa bábika vráti z liečenia, aj s ,lekárskou' správou a opisom, čo jej bolo, nechýba jej nemocničné oblečenie,“ opisuje Fodorová a nabáda: „Nedávajme deťom iba rýchly odpad. Vyberajme hračky, ktoré vnímajú ich potreby, pocity a emócie. Naozaj nemusia mať všetky postavičky z animákov, ktorých životnosť je vďaka lacným plastom pár týždňov. Iste, sama som trojnásobná mama, viem, aké ťažké je odolať ich nákupu, keď ich majú všetci spolužiaci. Ale skúsme sa pozerať do budúcnosti, všímajme si aj to, z čoho a ako sú vyrobené.“
Foto: Archív Veroniky Fodorovej
Míľovými krokmi vpred?
Mnoho rodičov viac či menej vedome „tlačí“ svoju ratolesť k istým zaužívaným stereotypom. „Na čo nahovárať chlapca na autíčko, keď má práve obdobie, keď sa ,mojká' s plyšákmi? Veď je to preňho ako pre budúceho otca takisto dôležité. Ak máte vaše deti odsledované, akceptujte ich v ich plnosti a prirodzenosti. Chlapček túži po ružovej lopte? Tak potom nerobte všetko možné, len aby ste z obchodu odišli s modrou,“ hovorí Fodorová.
Na istú striedmosť nabáda aj pri výbere logických hračiek. Zatiaľ čo istý typ rodičov nakupuje najmä v zajatí reklám, sú aj takí, ktorí túžia stále deti posúvať míľovými krokmi vpred. „Všetky hračky nemusia byť logické, ani nemusia extrémne rozvíjať kreativitu. Niekedy stačí obyčajný šarkan či drevené kocky, ktoré majú v istom štádiu vývoja takisto svoje podstatné miesto. Rodičia chcú byť perfektní, ale zabúdajú na to, že deťom na hru občas stačia aj paličky a blato.“
A čo módne vlny? Vládnu aj v tejto oblasti? „Aktuálne sú mamičky priam posadnuté montessori hračkami, pritom táto oblasť je trocha zložitejšia. Montessori hračka v podstate neexistuje, ide o hračky na princípe montessori pedagogiky alebo montessori pomôcky. Tým pádom dieťa musí byť vedené dospelým človekom. Preto majú svoje miesto v montessori zariadeniach.“
Foto: SHUTTERSTOCK
Drevená hrkálka aj japonská stavebnica
Zmysluplne sa dajú hračky vyberať už pre tých najmenších. Bábätko, ktorému idú zúbky, nemusí obhrýzať desať farebných plastov. „Prečo mu neponúknuť drevenú hrkálku? Je to prírodný materiál a niečo vydrží.“ Ktoré dieťa nelákajú pokusy? Výskumnícke či elektrotechnické súpravy sú skvelou voľbou a určite nie sú záležitosťou jedného rozbalenia. Zaujímavá je aj japonská stavebnica LAQ. „V Japonsku je populárnejšia ako lego, dokonca tam existujú majstrovstvá v jej skladaní. Zahrajú sa s ňou štvorročné deti, ale aj dospelí, ponúka nekonečné možnosti, rozvíja logiku, priestorové myslenie aj predstavivosť.“
Nemálo detí v dnešnej dobe trpí logopedickými chybami. Aj tu sa dá pomôcť vhodne zvolenou hračkou. „V takýchto prípadoch však už musia rodičia počítať s ich aktívnou účasťou na hre.“
A čo dnešní tínedžeri? Dajú sa ešte niečím zaujať? „Ponúknuť hračku tínedžerovi je podľa mňa už nereálne. Ide skôr o športové veci ako zaujímavé jojo či diabolo, ktoré aktuálne frčia a dajú sa s nimi predvádzať akrobatické kúsky. Staršie deti môžu ešte zaujať kreatívne súpravy.“
Článok vyšiel v ženskej prílohe Pravdy – v magazíne MiA.